Pamätám si, ako som sedel na studenej lavičke starej ošarpanej chodby základnej školy v druhom ročníku so svojim spolužiakom, ktorému sme sa smiali, že si nevie zaviazať šnúrky. Volal sa Tomáš. Bol to vyšší robustnejší chalan, ktorému sa málokto odvážil posmievať, pretože svojou postavou vzbudzoval rešpekt. Ten mu ale dosť chýbal, keď s plačom utekal zo školy v pätách so svojou mamou, lebo sa mu v škole evidentne nepáčilo. Bol ale jediný, ktorý vedel do zošita nakresliť vernú podobu Sandokana tak, aby jeho turban nepripomínal bochník chleba. Cítili sme sa byť viac ako on, nakoľko sme boli už druháci a zo školy pravidelne utekali skôr malí prváčikovia. O to smiešnejšie bolo zistenie, že si nedokáže nielen zaviazať, ale ani rozviazať šnúrky na svojich topánkach. S tým mu každé ráno na chodbe pomáhala jeho mama. Bola vyššia ako tie naše, s krátkym športovo strihaným účesom a prísnym pohľadom. Rovnako ako on, aj ona v nás vzbudzovala prirodzený rešpekt a preto, keď na neho zvýšila hlas, prestali sme byť drzí a frajeri pred svojimi mamami. O to viac nám imponovalo, keď sa Tomáš  v nečakaný okamih zdvihol a už s prezúvkami na nohách a so slzami v očiach srdcervúco rozbehol von do veľkého mesta a trielil si to sám najprv cez hlavnú ulicu a neskôr cez park v strede mesta. Bol v našich očiach skutočný hrdina, ktorý spoznal neprebádané územia, skôr ako my ostatní. Aj preto sme sa mu posmievali. Samozrejme za chrbtom. Raz sediac vedľa neho na lavičke pred triedou, som bol opäť svedkom rozuzlovania gordického uzla jeho obuvi jeho dominantnou maminou, keď Tomáš so slzami v očiach vyslovil niečo, čomu som vtedy veľmi nerozumel: “Prečo musím ísť do školy, keď zdochol Brežnev?” Nechápal som koho tým myslel, ale zarazil som sa pri tom, keď použil slovo “zdochol”. U nás doma sa takéto výrazy vtedy nepoužívali a boli považované za niečo vulgárne. Tobôž pre chlapcov v mojom veku. Odpovede som sa hneď nedočkal a v očakávaní zaucha som sa inštinktívne prikrčil, aby sa aj mne jedno neušlo. Kŕčovito som zvieral vrecúško s hygienickými potrebami v jednej a veľkou aktovkou v druhej ruke. No miesto facky ma prekvapil láskavý hlas Tomášovej mamky.  Tá mu so zahanbeným pohľadom pred ostatnými rodičmi vysvetľlovala, že o ľuďoch sa nehovorí, že zdochýnajú, ale umierajú. A potom mu ešte povedala, že si ho pánbožko zobral k sebe na večnosť. Nezdalo sa mi, žeby tomu Tomáš rozumel, rovnako ako aj my ostatní, ktorí sme neboli vychovávaní v kostole. Pamätám si len, ako som rozmýšľal čo a kde je tá večnosť a potom sme začali spriadať teórie o tom, ako dotyčný aparátčik umrel. Myslím, že zvíťazila teória, že sa napichol na injekčnú striekačku prilepenú na kľučku dverí. Túto verziu som si neskôr vypočul ešte niekoľkokrát aj v súvislosti s inými úmrtiami, napríklad, keď nás opustil náš milovaný Louis de Funés. Keď sme potom stáli v pozore na prvej hodine a zo školského rozhlasu sme počúvali Internacionálu a riaditeľ nám stroho oznámil, že umrel súdruh Brežnev a budeme na jeho pamiatku držať minútu ticha, kútikom oka som cez okno sledoval Tomáša naháňaného jeho mamkou v parku.  Keď sme o dva roky opäť stáli v pozore pred triednym rozhlasom a riaditeľ nám kázal držať minútu ticha na pamiatku úmrtia súdruha Andropova, s nami Tomáš už do triedy nechodil. Boli sme výberová trieda nadaných a talentovaných detí s rozšíreným vyučovacím jazykom ruským a nemeckým.

Facebookvybrali.sme.sk

.bird