Problémom Slovenska nie sú ukradnuté miliardy, ani opilci v parlamente, ani falšovatelia podpisov, ani neschopní ľudia na pozíciách, kde nemajú čo hľadať. Problémom Slovenska nie je populizmus a spoločensko-politická otupnosť a apatia. Problémom Slovenska nie sú ani Rómovia ani cigáni, problémom Slovenska nie je neschopnosť opozície, resp. pravice.

Slovensko má iný problém. Ten problém sa volá radový policajt a jeho neochota pracovať za naše peniaze.

Prelom piatka a soboty, 5. a 6. február. Pred barom Vydrica stojí približne osem mladých ľudí, keď sa zrazu zvrchu vyrúti neosvetelené auto spôsobom, ktorý nemá s pojmom bezpečná dopravná premávka nič spoločné. To však nebolo to najnebezpečnejšie. Nebezpečnejší stroj vyšiel z toho štvorkolesového stroja v momente, keď zaflekoval pred danou skupinkou mladých ľudí. Zavalitý, holohlavý, nafetovaný, agresívny idiot si vybral náhodným nezdĺhavým spôsobom svoju obeť. Tú začal biť. Na zemi.

V tej chvíli som už držal v ruke mobil a nenápadne sa ponáhľal za roh zavolať políciu. Vytočil som 112, dispečerovi som rýchlo opísal situáciu a ten ma prepojil priamo na políciu. Zopakoval som to isté, so zdôraznením, nech tam okamžite pošlú hliadku, aby páchateľa mohli zadržať. Vtedy sa stala asi prvá nepochopiteľná vec zo strany polície. Človek na druhom konci drátu sa zrazu začal vypytovať na nezmysly, miesto toho, aby to okamžite posunul ďalej a mohli tam prísť policajti. Pretože kým som ešte riešil, tak páchteľ a auto tam ešte stále boli a bolo jasné, že ide o minúty a sekundy. Lenže dispečer mal zlý večer.

Keď som ho upozornil, že aby naozaj čím skôr prišli policajti, dozvedel som sa na svoju adresu, že to ja marím celé vyšetrovanie. Bol som znechutený, a tak som zavesil. O minútu na to útočník odišiel a mne zvonil telefón. Polícia. O päť minút začali chodiť prvé hliadky. Skrátim to. Prvá polhodina bola o tom, že či si to naozaj dobre pamätáme, čo sa stalo. Keď som im to už asi dvadsaťkrát zopakoval, že by mohli začať riešiť problém, definitívne mi došlo, že náš problém a problém policajtov je rovnaký, aj nie. Vysvetlím.

Náš problém bol útočník, ich problém sme boli my. Policajtom sa nič nechcelo robiť, skúšali to zo všetkých strán, že oni nič nemôžu, že my si za to môžeme, že prečo sme to nevyriešili za nich, keď nás bolo viac a že oni sú vlastne, citujem, len hovná a veľmi ich škrie, že nemajú väčšie právomoci. Nakoniec sme vypovedali na stanici, napadnutý a traja svedkovia.

Strávil som s tými policajtami dobré tri-štyri hodiny a keby som bol ich šéf, tak toho agresora chytíme do tridsiatich minút. Lenže nie som ich šéf. A preto sa len viedli reči ako to nejde a vypisovali sa rôzne tlačivá a tlačivká. Toto je problém. Človeka tu nikto nechráni, žiadna inštitúcia. Tých dvadsaťtisíc legitímnych ozbrojených strážcov zákona sú lenivci. Paradox však je, že keby investovali aspoň polovičku energie z toho, ako presviedčajú svedkov a obete, aby sa na to vykašľali, tak by určite vyhrali akúkoľvek policajnú štatistiku objasnenosti a spokojnosti s prácou polície v celej EÚ aj inde vo svete.

Čo to je za krajinu? Týmto pozdravujem 500 policajných odborárov.

Facebookvybrali.sme.sk

.comedyant