Systémy v dejinách nepadli zmenou ich viditeľných prejavov, ale ich menej viditeľných princípov. Dejiny ako nezamýšľané následky mnohých príčin vylučujú neobmedzený vplyv mocných. Zdanlivo bezmocní majú reálnu moc, zdanlivo mocní ju majú len preto, lebo ostatní uverili, že ju nemajú.

Nečakám naivne na riešenia politikov. Skôr ma zaujíma, ako sa ich nežiaduceho vplyvu zbaviť: obmedzením moci ich politických strán - semenišťa korupcie a nekompetentnosti. Nesmú mať moc tam, kde sú občania a profesijné organizácie kompetentnejší. Minister má byť zvolený voliteľmi zastupujúcimi ľudí, ktorých sa problematika rezortu priamo týka a rozumejú jej. Tak sa chobotnici partitokracie začnú odsekávať chápadlá. Učitelia, lekári, poľnohospodári… nepotrebujú straníckeho nominanta. Napríklad minister školstva bude volený zástupcami učiteľov, rodičov, podnikateľskej obce. Stranícke programy a činy ministrov školstva sú len dôkazom opodstatnenosti takejto zmeny (a mojím dôvodom nezúčastniť sa volieb). Ministrov, poslancov a kandidátov na poslancov podnety zdola nikdy úprimne nezaujímali ani zaujímať nebudú. Žijú v bubline opojenia z moci a vlastnej geniality s pocitom, že oni najlepšie vedia, čo je dobré a čo zlé, ako ľudia z praxe, ktorí sa s problematikou denne stretávajú. Súčasná politka je exhibíciou bielych mafiánskych golierov, resp. narcistov, ktorí uverili svojmu historickému poslaniu. Preto treba zmeniť systém. Nevýhodou nového systému bude komplikovanejšia voľba, ale prevážia výhody:

KOMPETENTNOSŤ. Ministri volení voliteľmi majú väčšie predpoklady byť kompetentnými ako stranícki nominanti. Do systému sa vnesie čiastočne prvok meritokracie. Súčasná nekompetentnosť spôsobuje minimálne také škody ako korupcia. Aj čestný, no nekompetentný politik nechtiac pôsobí svojím konaním škodu.

KONTINUITA. V rezortoch vládne nekoncepčnosť a chaos vyplývajúci z neustálych zmien. V záujme voliteľov bude sledovať kontinuitu v kľúčových bodoch.

ZNÍŽENIE KORUPCIE. Tolerancia voči korupcii je síce národnou črtou, ale jej obzvlášť silným aktérom sú politické strany. Viacero voliteľov z rôznych spoločenských sfér zníži riziko korupcie:

a) Rozhodovacie právomoci sa rozptýlia medzi mnohých, a tak namiesto dvoch - troch kľúčových a overených hráčov (vychodené chodníčky k pokladníkovi, predsedovi strany) by bolo treba podplatiť niekoľko desiatok neznámych ľudí (väčšie množstvo ľudí tajomstvo neudrží).

b) Ak niektorí volitelia budú korumpovaní, iní budú mať právomoc a dôvod ich kontrolovať.

c) Možnosť vytvorenia kartelu medzi koalíciou a opozíciou sa minimalizuje, keďže volitelia budú nezávislí jednotlivci, nie strany. Komory si nabudúce môžu zvoliť úplne iných voliteľov (alebo zákon umožní voliteľom byť vo funkcii len jedno volebné obdobie), čím obmedzia, aby tá istá klika vládla dvadsať rokov. Kandidáti na voliteľov takisto nebudú potrebovať sponzorov na drahú predvolebnú kampaň a nevznikne dôvod získavať na ňu peniaze.

d) Na rozdiel od totality politických strán systém umožní vtiahnuť do diania jednotlivcov, ktorým záleží na merite veci a rozumejú potrebám rezortu.

Nie všetci učitelia, rodičia, lekári, poľnohospodári… sú čestní a kompetentní. Sú však naši politici čestnejší a kompetentnejší? Zamietneme zmenu partitokracie alibistickým “to sa nedá”? Na jar roku 1989 zrejme nikto netušil, že v ten istý rok padne komunizmus. Nádej je reálnejšia ako pravdepodobnosť a silnejšia ako nedôvera. Čo nie je nemožné, je možné. Partitokracia, nech jej aktérmi bude ktokoľvek, vytvára živnú pôdu pre moc goríl, starých či nových.

Pociatky rozbijackych a intriganskych praktik Mikulasa Dzurindu siahaju do obdobia, ked rozbil KDH, aby zalozil SDK a z neho neskor SDKU. Potom rozbil vladu a sikovne obvinil KDH, ktore ziadalo len splnenie casti svojich poziadaviek  vyplyvajucich z koalicnej zmluvy. Ako vtedy, i dnes rozbil vladu Dzurinda. Ako vtedy, i dnes obvinuje z rozbitia vlady toho, kto nezmenil nazor.

Radicova v tejto hre padla a nic ine si ani nezasluzila. Na Radicovej bola obdivuhodna jej moralna latka, zjavne nad Dzurindove sily, a tak sa SDKU stalo jej najtvrdsim oponentam. Problem Radicovej spocival v jej naivite, slabosti v klucovych chvilach a nespravnom nacasovani krokov. Ak by odisla z SDKU v pociatkoch, mala by vacsiu sancu neustupovat zo svojich pozicii a udrazt si popularitu. Ak by sa nezavazovala k niecomu, co nemohla garantovat, a neurobila samu seba rukojemnickou svojej neprezieravosti, nemusela spajat dve hlasovania, ktore spolu suviseli len v hlavach politikov, ktori ju chceli odstranit, cize Dzurindu, Mikosa a spol. Nestaci mat len dobre umysly, treba aj vediet. Premierka mohla mat buducnost, zostala jej len minulost. Ak by  zalozila novu stranu a vdaka nej by  SDKU zostalo pred branami parlamentu, dostojne by odcinila svoje preslapy a dlhy voci volicom.

Dzurinda vratil Fica do hry, lebo tak chcel a chcel, lebo potreboval. V klucovych otazkach, akymi su stranicke zaujmy, financovanie politickych stran, funguje de facto koalicia pudu sebazachovy, tvorena najskorumpovanejsimi stranami a politkmi, ktora nekopiruje koaliciu de iure. Predstierane nepriatelstvo sa zmeni na oportunisticku spolupracu, lebo “nebude ziadna ina moznost”, “lebo Sulik”… jednoducho - takato spolupraca s Ficom bude mat svoje vyhody. Bude velmi zaujimave sledovat , ako sa bude vyvijat vztah Fica a Dzurindu k novemu generalnemu prokuratorovi Centesovi!  Potencionalna lavo-prava koalicia by nebola ziadnou tragediou, ak by vyuzila svoju ustavnu vacsinu na zredukovanie poslaneckej imunity na vyrokovu imunitu, reformu sudnictva, vyvodenie trestno-pravnej zodpovednosti politkov, presetrenie financovania politickych stran, zavedenie dlhoveho stropu. Nic take vsak nehrozi.  Ucelove znizenie koalicneho potencialu SaS zo strany Miklosa a vyrukovanie s nutnostou spoluprace  podobne europsky orientovanych stran su zamienkou na vznik velkej koalicie, ktora by si v pripade ustavnej vacsiny lahko poradila s generalnou prokuraturou.  Aby sa supy zblizili, kryli si chrbaty, budu sa stylizovat do spasitelskej pozicie zastancov eurovalu so vsetkymi nezmyselnymi argumentami.

Mentalny svet zastancov eurovalu

- “Musime byt solidarni.” Za solidaritu pokladam pomoc ludom, ktori sa nie vlastnou vinou ocitnu v tazkej situacii. Eurobyrokrati zneuzili princip solidarity na donutenie zodpovednych financovat nezodpovednych. Skoda, ze neboli taki socialni, ked stotisice mladych Slovakov museli odist pracovat do zahranicia, lebo im banky nedali hypoteky; ked sme sanovali banky z nasich dani;  ked sme si museli utahovat opasky. Preco reformni ekonomovia nenavrhli dotovat bankrotujuce podniky, ktore tvorili masy nezamestnanych? Z reformatorov devatdesiatich rokov na Slovensku sa stali socialisti 21. storocia v EU.

- “SR nemoze z Europy len prijimat, ale musi aj prispievat.” Ale ved SR do EU rozpoctu prispieva. Navyse, Slovaci nebudu skupovat podu francuzskych farmarov ci nemecke firmy, oni nase vsak ano. Kto viac ziska a kto viac strati? A napokon, peniaze cerpame z EU, nie z eurozony.

- “Urobili sme si vo svete hanbu.”  Cital som si denniky Daily Telegraph, socialisticky The Guardian, Corriere della sera, La Repubblica, La Stampa a ziaden Slovenskom alebo Sulikom opovrhujuci clanok som nenasiel, cital som vsak mnozstvo postojov dikutujucich, ktori suhlasili s odmietnutim eurovalu.

- Sulik bol obvineny, ze porusil koalicnu zmluvu. Ktora cast zmluvy pojednavala o navyseni eurovalu?

- “Sme vo zvazku”, a preto nesmieme mat nazor, mame pravo veta, ale nesmieme ho vyuzit. Sme sucastou globalnej ekonomiky, tak musime platit sukromnym bankam za safarenie a zle investovanie.

- “Nebola ina moznost.” Moznosti bolo niekolko: parlament mohol euroval odmietnut; mohli rozhodnut obcania v referende, ved su to ich peniaze; mozme z eurozony vystupit; a v prvom rade sa Radicova s Miklosom nemali amatersky a nezodpovedne, a to ani pod tlakom, zaviazat k niecomu, co nemohli garantovat, lebo nemali mandat parlamentu.

- “Sestnast krajin suhlasilo, tak sa nemohli mylit a musime schvalit navrh aj my.” Ak by sme mali byt konzistentni v tejto logike, tak a) krajiny Varsavskej zmluvy napadli CSSR opravnene, ved tolko sudruhov sa nemohlo mylit; b) tym sestnastim krajinam by sme mali dat pravo rozhodovat za nas, lebo oni maju a priori pravdu a my sa vlastne ani inak rozhodnut nemozme. A co argument , ze tymto sestnastim krajinam nevadilo porusovanie noriem, ktore samy schvalili. Zakon vznika z moci, teda moc nie je nikdy protizakonna.

- “My laici tomu nerozumieme, a preto sa k tomu nevyjadrujme.” Tymto argumentum mozno ospravedlnit akukolvek totalitu. Aj Hitlerovi oponenti “do toho” videli menej ako Hitler. Vyplyva z tohto spravnost Hitlerovej politiky? Kriza odhalila, ze co makroekonomovia vedia najlepsie, je pouzivanie odbornych ekonomickych vyrazov a ignorovanie elementarneho zdraveho rozumu, ktory je pre mna posvatnejsi ako ekonomicke projekty socialnych inzinierov.

- Na scene sa zjavila nova uradnicka uderka: brunckovia - pionierski veduci s vydrezurovanou inteligenciou a predpisanou retorikou, huskovci a hoffbauerovci novej doby. V tomto duchu vystupoval nie len akysi divny a arogantny zjav Bruncko, ale zjavili sa i dalsi: - Sucasny eurokomisar udajne zastupujuci Slovensko, v skutocnosti vsak zaujmy Bruselu v rodnej krajine, ktora sa mu sklada na tucny plat. - Kanik, podla ktoreho musime byt pri tom, aby sme spolurozhodovali. Ale ved teraz sme pri tom (doslova v tom) a spravame sa, ako keby sme boli mimo (v oboch zmysloch). - Signatar otvoreneho listu SDKU Jurzyca. Ako o ministrovi skolstva mozno o nom povedat asi len tolko, ze bol. A teraz sa nechal zneuzit na Dzurindovu hru. - Figel ako byvaly eurokomisar a potencialny lider akejkolvek strany a ministerstva tiez neprekvapil: svojou bezduchostou a euroservilnostou len vystihuje stav hnutia, ktore vedie. Tato kriza ukazala, ze nadej na zasadovu, konzervativnu cast KDH bola nadejou falosnou.

Zarodok novej temy: slobody

Sucasna situacia v niecom pripomina porevolucne devatdesiate roky: 1. Media, vratane dnesnych predchodcov so SME, masivne napomahali budovaniu imidzu Meciara. Masivny brainwashing, aky dnes produkuje SME, je lahko citatelnou, az insitnou formou manipulacie. 2. Sila HZDS, SNS, ZRS prevalcovala malopocetne torzo opozicnych politikov. 3. Osamoteny, ironizovany, nenavideny Carnogursky udaval z opozicie politicky ton minimalne jednej dekade. Cas ukazal, ze Carnogursky bol prezieravejsi ako Meciar, Slota, Luptak, ktori upadli do zabudnutia. Dnes su tou mensinou v otazke eurovalu SaS a  OKS. Iste, Sulik nie je typom osobnosti, ktorou bol Carnogursky a ideologicky stoja na opacnych stranach barikady. No prosperitu Europy 20. storocia budovali konzervativci s ekonomickymi, nie kulturnymi, liberalmi. Tzv. kulturny liberalizmus je len maskoou   neomarxizmu, frankfurtskej skoly, Gramsciho hegemonie. Vedomi si ekonomickeho zlyhania marxizmu sa jeho privrzenci zaciatkom 20. storocia preorientovali na kulturne dobytie sveta. Ak by Sulik nebol jednorozmerna ekonomicka osobnost a pochopil by suradnice kultury a dejin, ocistil by sa od kulturneho marxizmu, ktory si prisvojil pojem liberalizmus (liberali to dovolili, lebo prestali byt liberalmi) v mene ktoreho forsiruje temy ako prava homosexualov, legalizacia drog, feminizmus, rodova rovnost, politicka korektnost, prava mensin. Politik nemoze svoju buducnost stavat len na ekonomike a uz vobec nie na dekadentnej kulture, ktora ignoruje prirodzenost.

V troskach vznika zaklad buducnosti, formuju sa hodnoty. EU sice stratila moralny kredit, ktory v case komunizmu a meciarizmu este zotrvacnostou mala. O to viac nas to vsak nuti mysliet, konat a preberat zodpovednost za nas samych a byt aktivnymi voci EU. Je normalne, ze prisla kriza, ktora usvedci z omylu tych, ktori nechcu respektovat realitu zivota a dejin:  existenciu dobra a zla, zivota a smrti, vzostupov a padov, moralky a kultury ako zdrojov ekonomiky; odmietaju uznat chorobu pacienta, rakovinu liecia salkou caju. Dnesna Europa sa zriekla hodnot, ktore vygenerovli jej prosperitu a zrieka sa tiez slobody: Iri museli opakovat referendum, kym neodhlasovali YES, holandske nie euroustave bolo ignorovane, kym k rovnakemu rozhodnutiu nedospeli Francuzi. No a nase babky, ktore hodenie uteraka povysili na statnicke spravanie, si po dvoch dnoch (neviem, ci sa take nieco v Europe uz stalo) MUSELI ponizujuco a trapne zopakovat hlasovanie, aby dopadlo tak, ako im bolo nadiktovane. Sloboda nie je zriaditelna institucia,  sloboda je pozitivna aktivita ducha a je len tam, kde o nu obcania bojuju, a je taka, aku si vybojuju. Za hlasovanie o eurovale treba poslancom SaS a OKS podakovat!  Ak si Europania nedokazu ubranit slobodu, nedokazu si ubranit ani svoje majetky. Nie, ekonomovia, pragmatici, materialisti, utilitaristi, naopak to neplati. Nasledok nepredchadza pricinu.

Slovenskému futbalu chýba útočná sila, technika, prechod do útoku kombinačnou hrou s rýchlymi, presnými prihrávkami namiesto náhodného, zväčša nepresného nakopávania či skôr odkopávania na osamelého útočníka, pohyb do voľného priestoru, futbalové myslenie, minimálna futbalová inteligencia, fyzická kondícia, pevné nervy a bojovný duch do poslednej minúty bez ohľadu na výsledok. Podpore útočného futbalu by aspoň trochu mohlo pomôcť pravidlo, podľa ktorého by si mužstvo po bezgólovej remíze neodnieslo žiaden bod . Namiesto úzkostlivého bránenia výsledku 0:0 by mali motiváciu útočiť (čiže hrať futbal) bez rizika straty bodu - či by otvorením hry prehrali 3:0 alebo bránením udržali remízu 0:0, mali by rovnako nula bodov; mohli by len získať v prípade strelenia gólu. Tím, ktorý nie je schopný za 90 minút streliť jediný gól, si nezaslúži ani bod. Za čo? Mužstvá by boli motivované hrať útočnú hru, ktorá jediná by mužstvu priniesla body, divákovi zážitok a slovenskému futbalu to, čo mu chýba.

1.      Školstvo treba vyslobodiť z podriadenosti partitokracii. Nemožno očakávať nápravu od tých, ktorí  sú zodpovední za zlikvidovanie nášho školstva - od politikov. Orgán, ktorému by školstvo podliehalo, by mal byť zodpovedný  učiteľom, rodičom a podnikateľskej obci ako zástupcovi trhu, pre ktorý treba študentov pripraviť. Na hierarchicky druhom stupni sú to politici VÚC,  mestských a miestnych zastupiteľstiev, ktorí  de facto  volia riaditeľov škôl. Tento absurdný volebný princíp, ktorý je príčinou kupovania si riaditeľských postov, treba zmeniť tak, aby politici nemali pri voľbe väčšinu a aby o voľbe rozhodovali ľudia, ktorí problematike rozumejú.  Týmito dvoma zmenami sa zaručí kontinuita a väčšia miera odbornosti. Učitelia nebudú tŕpnuť, kto bude ministrom školstva a čo zasa vyvedie. Tieto návrhy sú utópiou v spoločnosti, kde ich väčšina za utópiu pokladá. Ich alternatívou je súčasný stav. Čiastkové zmeny neprinesú efekt, ak sa ponechá nevyriešené  jadro problému. Politici sa svojej moci sami nevzdajú, preto im treba vziať právomoci, ktoré im nepatria.

2.      Systém očistený od straníkov môže budovať kontinuálnu stratégiu vzdelávania založenú na zásadných otázkach:  1.Čo a prečo učiť. 2. Ako učiť, ako vygenerovať najkvalitnejšie didaktické materiály a postupy.

3.      Od imidžu k podstate. Poslaním učiteľa je učiť, skutočný význam má len to, čo sa reálne a pozitívne odrazí vo vyučovacom procese, čo zvýši vzdelanostnú a odbornú úroveň študentov. Byrokracia, tituly, certifikáty, naháňanie sa za nezmyselnými kreditmi (ktoré by bolo  najrozumnejšie zrušiť a namiesto nich by sa učitelia zúčastňovali napr.  raz za päť rokov metodického školenia podľa vlastného výberu, nie len cez metodické centrum) namiesto učenia, efektné, ale neefektívne pomôcky sú len pozlátkom pre ľudí, ktorí myslia viac očami ako rozumom.  Čo nemá dopad na skvalitnenie vyučovacieho procesu v triede, je zbytočné. V byrokracii sa treba držať zásady: čo nie je nevyhnutné, je zbytočné.  V rámci odbyrokratizovania treba inak definovať aj poslanie inšpekcie, ktorá by sa mala zamerať na výstupy, nie na byrokraciu.  Ani školy sa nemôžu obmedziť na testovacie strediská, v ktorých sa študenti naučia techniky testov (zakrúžkuj, posledná modla PISA). Skúsenosti, prax a zdravý sedliacky rozum sú lepším kritériom ako ideologickí teoretici, ktorí nikdy neučili, uplatňujú princípy bez  hlbšieho chápania skutočnosti a súvislostí. Pri skvalitnení školstva treba predísť  technokratickým prístupom - ak chceme byť majstri sveta, oblečme si španielske dresy - a vyhnúť sa tak byrokratizácii samotnej duše vzdelávania.

4.      Zmeniť súčasný systém financovania škôl (peniaze na žiaka), ktorý je najškodlivejším prvkom v systéme z pohľadu „vynutiteľnosti” kvality. Absolutizovanie princípu TRH VŠETKO VYRIEŠI spôsobuje, že inštitúcie a učitelia ponúkajúci  lacné cesty k získaniu dobrých známok a titulov prosperujú, kým školy a učitelia držiaci kvalitu sú trestaní.  Ak by sa princíp kvalita na výstupe (maturita) mínus  kvalita na vstupe (záverečný test na ZŠ) zdal komplikovaný, jednoduchším riešením môže byť zásada, podľa ktorej by sa škole neznížili dotácie na žiakov, ak by istý počet študentov musel na danej škole ukončiť štúdium (napr. traja žiaci na triedu v absolútnych číslach na celú dĺžku štúdia triedy ).

5.      Disciplína. V súčasnom stave je učiteľ viac dozorcom ako učiteľom. Disciplínu treba žiadať aj od niektorých rodičov, ktorí nemôžu mať právo vyvíjať tlak na známky. Slovákom, žiaľ, ide o tituly, známky, certifikáty, nie vzdelanie. A toto žiadajú rodičia, riaditelia, minister. Bez disciplíny a nárokov spoločnosť degeneruje.

6.      Vrátiť matematike, prírodným a technickým vedám postavenie, ktoré im pseudohumanizmus  za posledných dvadsať  rokov zobral.  Štáty  vyspelého sveta zápasia s nedostatkom uvedených profesií, na nich stojí priemysel.  V záujme štátneho hospodárstva je dôležité  aktivizovať technickú inteligenciu.  Bez týchto krokov reči o vedeckých parkoch a novej štruktúre ekonomiky zostanú rečami. Súčasný akcent na jazyky je akcentom na prostriedok, nie obsah ľudskej kultúry a  vzdelania.

7.      Viesť študentov k tvorivosti, nápaditosti, netradičnosti, kritickému mysleniu v súvislostiach, do hĺbky a do dôsledkov.  Nielen politika a niektoré reakcie pod blogmi prezrádzajú, že Slovensko potrebuje oveľa viac rozumu ako vášní.  Navyše, z filozofie vzišli všetky vedy a len v nej nachádzajú plnosť, veda bez filozofie sa devalvuje na čiastkový aplikovaný výskum a masu informácií.

8.      V rámci stratégie prepojenia vzdelávania s trhom a v rámci prevencie nezamestnanosti  umožniť  študentom  využiť poukazy na  vyučenie sa v remesle. Umožniť  mladistvým legálne pracovať skôr ako to dovoľuje súčasná legislatíva ( v tomto zmysle deväťročnú ZŠ a 19 ročných maturantov pokladám za krok späť od reálneho života).

9.      Akreditačná komisia s nadpolovičnou väčšinou zahraničných odborníkov a s presne definovanými pravidlami na kvalitu univerzít by mala dosiahnuť drastické zníženie univerzít na Slovensku (max. 10), aby tí, ktorí chcú kvalitu, neodchádzali do zahraničia, kde väčšinou zostávajú aj pracovať a žiť.  Po zrušení štátnic treba zvýšiť náročnosť skúšok a diplomových prác.

10.  V rámci boja proti titulománii by mal štát zrušiť umelé kritériá na vzdelanie v štátnej správe (tak máme policajtov - teológov, vychovávateľov, úradníčky - absolventky sociálnej práce, pričom vzdelanie nemá žiaden dopad na kvalitu ich práce, ktorá sa dá vykonávať aj s maturitou, stupňuje však nároky na zvýšenie platov).  Na Západe sú dôležité skúsenosti a čo naozaj vieš. Žiaľ,  uhorskému dedičstvu titulománie napomáha  okrem štátu aj titulovchtivý súkromný sektor. Viac meritokracie, menej byrokracie, menej titulománie a formálnych kritérií.

Štát, v ktorom sa úspešnosť vlády v prvej dekáde jeho existencie merala zvyšovaním dôchodkov, v druhej kilometrami vystavaných diaľnic, vzdelanie nezaujíma.  Spoločnosť, ktorá žila pod uhorskou šľachtou, gardistami, komunistami, nemá historickú skúsenosť  so vzdelaním, so svojou kontinuálnou inteligenciou, preto ju tu necítiť a majoritná spoločnosť ju pokladá za parazitov, veď duševnú  prácu nemožno okamžite vidieť a merať. Nemá ani historickú skúsenosť so svojou slobodou, a preto  jej neverí, a teda neverí  ani sebe, svojim schopnostiam niečo zmeniť, dosiahnuť.  Tak sa vypestovali národné črty ako alibizmus, zbabelosť  a tzv. emotívna povaha národa je len priznaním si absencie schopnosti racionálne myslieť. „To všetko riadi niekto iný”, „aj tak si nepomôžeš”, „to je všade”, „ všetko je o peniazoch”, „na vine je Západ, Praha, Budapešť, Židia…” a podobné konšpiračnoidné neduhy sú každodennými prejavmi slabého myslenia.

Za stav nášho školstva však nesú zodpovednosť  výlučne občania SR:  pre voličov a médiá je  vzdelanie ako politická téma tabu; médiá problematike väčšinou nerozumejú a hmatajú po povrchu; na žiadnu tému  nie je toľko „odborníkov”, ktorí nikdy neučili, ako na školstvo; odborníci v mene teórií a ideológií ignorujú realitu, skúsenosti a zdravý sedliacky rozum; rodičia nevytvárajú tlak na samotné vzdelanie; učitelia sa o katastrofálny stav zasluhujú  svojou pasivitou, politici svojou aktivitou. Naši politici nie sú uvedomelí štúrovci ani osvietenská Mária Terézia.  Provinční politici, ktorí uvažujú v dimenziách pohodlia štyroch rokov pre seba a svojich najbližších, rozumejú len jazyku sily.  Je preto dobré, ak sa učitelia ozývajú. Ak budú za protestmi dobré myšlienky, organizovanosť a vytrvalosť, na úspech nebude treba čakať , lebo už samotné myšlienky, organizovanosť a vytrvalosť budú úspechom prítomným od počiatku. Pri požiadavkách na vyššie platy sa netreba nechať odradiť ekonomickou situáciou. Berú do úvahy policajti, vojaci, ktorí majú svoje dôchodky, stav ekonomiky? Uvažovali by takto poslanci, politici, sudcovia, lekári? Popri oprávnených požiadavkách na vyššie platy (nesúhlasím so skorším odchodom do dôchodku), by som však očakával aj návrhy na zlepšenie kvality vzdelania. Doteraz, nech ktokoľvek čokoľvek navrhol, učitelia sa ako poslušné ovečky bez protestov prispôsobili každému nezmyslu.

P.S:  Najvhodnejšia doba na štrajk je v období maturít. Spolu ZŠ, SŠ, VŠ s vylúčením neschopných a predajných odborárov!

Týmto blogom chcem poďakovať ministrovi školstva p. Jurzycovi a Š. Hríbovi za dva malé veľké kroky a priblížiť realitu školstva na základe skúseností.

V študentskom časopise som sa dočítal, že peniaze vyčlenené pre univerzity sa už nebudú viazať na aktuálny počet študentov. Tým minister školstva umožní univerzitám zbavovať sa slabých študentov bez toho, aby univerzity prichádzali o peniaze. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Po hlasoch volajúcich po zmene financovania školstva a ich následnom ignorovaní http://blog.tyzden.sk/aaaa/2010/11/18/osud-peticie-za-skvalitnenie-vzdelavania-na-slovensku-alebo-cas-na-novu-politicku-stranu/ som neveril, že na Slovensku bude niečo podobné možné. Očakával som, že vo vzdialenej budúcnosti po vzore nejakej západnej krajiny princíp uplatní najprv ČR a s niekoľkoročným oneskorením sa aplikuje v SR. Za toto (žiaľ, len za toto, snáď ešte za zrušenie štátnic) treba ministrovi školstva verejne poďakovať. Poslanec Mikolaj namieta, že sa vytvorí priestor pre špekulácie. Kvôli problémom, ktoré sa určite vyskytnú a sú riešiteľné, nemožno potlačiť samotný dobrý princíp. Chcel by som popriať pánovi ministrovi, aby našiel odvahu aplikovať princíp aj na stredné školy. Ak chceme budovať kvalitné školstvo, nielen študent má právo vybrať si školu, ale aj škola študentov. A keby minister našiel odvahu zrušiť polovicu vysokých škôl, dejiny by si ho zapamätali ako muža, ktorý sa zaslúžil o povznesenie kvality školstva na Slovensku.

Keď som na ČT pozeral reláciu o malom školstve, povedal som si, že takáto diskusia o školstve je na Slovensku nemožná. Kvalita moderátorov, zastúpenie diskutujúcich, inteligentné otázky a odpovede k podstate. Nemožné sa stalo možným. Lampa Š. Hríba vyvrátila moju skepsu. Pravdepodobne prvýkrát v ponovembrovej histórii Slovenska sa nejaká relácia zaoberala témou malého školstva. Doteraz médiá túto tému ignorovali (ak informovali o školstve, tak prevažne o univerzitách) alebo vulgarizovali informovaním o štatistikách, škandáloch. K téme sa vyjadrovali všetci okrem učiteľov, boli sme svedkami technokratických prístupov typu „kúpme našim futbalistom španielske dresy a budeme majstrami sveta“, spoplatnime školstvo a príde kvalita (nie som proti spoplatneniu, ale som presvedčený, že peniaze nie sú hlavným problémom školstva a garantom kvality - samotné spoplatnenie bez kvalitatívnych kritérií môže dokonca kvalitu znížiť). Mediálne embargo voči ľuďom z terénu, učiteľom sa zásluhou Lampy a .týždňa stáva prekonaným. P. Hríb týmto prekročil rubikon a zasluhuje sa o vymanenie problematiky školstva z moci žurnalistického diletantizmu zvyšovaním kvality diskusií. Treba poďakovať RTVS, že takú reláciu umožnila (realita na Slovensku núti poďakovať aj za veci, ktoré by mali byť samozrejmé), no najmä p. Hríbovi. Želám tvorcom relácie, aby naďalej posúvali obsah diskusií od imidžu k podstate.

K obsahu diskusie len dve poznámky:

Fenomén doby vystihuje výzva p. Hríba voči školám, že deti by mali chodiť do školy rady. Najrozumnejšie podľa môjho názoru reagoval učiteľ, ktorý zrejme ako jediný z prítomných vychádzal z praktických skúseností. Nemyslím si, že otázka stojí tak, či by deti mali rady chodiť do školy. Zmysel vecí nespočíva v slasti. Okamžitá slasť charakterizuje dekadentné kultúry. Zbavovať deti nárokov, prekážok, dláždiť im cestu, znamená brániť ich rozvoju. Ako môže dieťa dozrieť, ak mu rodičia, školy, spoločnosť budú odstraňovať všetky prekážky, ktorých zdolávaním dozrieva? Tak vychováme jedincov, ktorí budú vždy a za všetko viniť niekoho iného a požadovať od okolia, aby sa im prispôsobilo. Toto, žiaľ, vštepujú do detí aj mnohé alternatívne školy a množstvo rodičov. Úspech je niečo oveľa viac ako slasť. No pain, no gain. Tvrdý, nie „slastný“ futbalový tréning je predpokladom úspechu. Bez nárokov a disciplíny nemožno nič pozitívne budovať. Ľúbivý pseudohumanizmus treba zo systému vykoreniť. Dobré úmysly bez myslenia na následky ústia do opičej lásky. Výsledkom je, že učiteľ nemá autoritu (lebo ju nemajú ani rodičia), systém si z neho urobil sluhu rozmarov detí, rodičov, často nekompetentného vedenia školy a ministerstva. Výsledky nikoho nezaujímajú, dôležité sú spokojnosť detí, rodičov, dobré známky. Učil som 9 rokov na rôznych školách. Ešte nikdy som sa nestretol zo strany rodičov s požiadavkou na vyššie nároky na jeho dieťa. Pravidelne som ale na rodičovskom zažíval ľudové povstania a sťažovanie sa na známky. Spoločnosti posadnutej titulomániou a dobrými známkami nejde o kvalitné vzdelanie. Na ilustráciu uvediem niekoľko reálnych príkladov z našich škôl.

Sprostredkované skúsenosti: Na rodičovskom riaditeľ prosil rodičov, aby ich deti - maturanti chodili do školy, aby ich mohli pripustiť k maturite. Tlaky na učiteľku matematiky, aby nedávala zlé známky, lebo študenti odídu na inú školu a škola príde o peniaze. Aby nevyhazovali zo skúšok, lebo univerzita príde o peniaze. Matka sa prišla sťažovať kvôli známke z výtvarnej s vyhrážkou, či má zobrať dieťa zo školy kvôli výtvarnej výchove. Žiaci si kladú termíny odovzdania prác, odpovedí, dokonca si vyberajú obsah učiva, z ktorého chcú odpovedať. Viaceré učiteľky s niekoľkoročnou praxou sa na hodine rozplakali. Študenti učiteľke zborovo spievali “pí…a”. Študenti mi vraveli, že na základných si robia, čo chcú (vyjadrenia študentov beriem ,samozrejme, s rezervou), a na konci roka sa ich učitelia spýtajú, aké chcú známky. Niektoré alternativně školy od žiakov požadujú len to, na čo majú práve chuť a dovolia im robiť, čo chcú, aby rešpektovali ich jedinečnosť. Učiteľka na gymnáziu mi vravela, že deti z týchto škôl vedia menej a dosahujú slabšie výsledky, lebo nemajú sebadisciplínu a robia, čo ony uznajú za vhodné. Takto  sa vychovávajú jedinci, ktorí budú vždy presvedčení o svojej „genialite“ a za všetko budú viniť okolie, spoločnosť.

Moje skúsenosti: Pri pravidelných predvolávaniach do riaditeľne na jednej škole mi bolo povedané, že študent má právo odmietnuť odpovedať, nemám právo vyrušujúceho študenta požiadať, aby sa postavil, lebo to je fyzický trest. Učiteľ nemá právo potrestať žiaka nijakým spôsobom, ak nemá domácu úlohu. Ak sa niečo študentom znepáčilo, šli sa sťažovať k riaditeľke, ktorá svoju pozíciu poňala ako ombudswoman študentov. Rodičia vyvolávali do školy kvôli zlým známkam, dokonca, že „dcéra má stres, lebo píšu písomku z matematiky“. Študenti sa sťažovali, že na hodine matematiky som bol k nim “divný”. Keď som sa spýtal, čo konkrétne tým mysleli, žiadnu konkrétnejšiu odpoveď som nedostal . Na základe tohto podnetu bol však medzi študentami robený o mne anonymný dotazník (bežná prax voči učiteľom, ktorí nedávali len jednotky). Keď som sa spýtal, či sa hlasno bavia aj na iných hodinách, odpovedali: „Áno, učitelia si zvykli.“ Keď som študentke zobral zrkadlo, jej odpoveď bola: „Do pi…, debil“. Výzva, aby študentka odovzdala písomku: „Môžem to srať“. Aby študent zdvihol papier: „Môžem to je…“ Keď som študentku poslal za riaditeľkou, odmietla aj napriek trom výzvam. Vedela, že si to mohla dovoliť. Za takéto správanie sa však do riaditeľne nepredvolávalo, to sú predsa študenti, ktorým dal štát do rúk moc nad učiteľmi. Keď sa makepovali alebo hrali na hodinách karty, jedna z kolegýň reagovala: „Ja ich nechám tak.“ Tá učiteľka bola, samozrejme, obľúbená. Jeden študent mimo vyučovania povedal mladej učiteľke: „Chcel by som Vás poj…“ Keď sa to riešilo na porade , jedna „dobrá a humánna“ učiteľka sa ho zastala slovami: „Veď bol opitý“. Jedna matka ťažko znášala, že jej dieťa bude mať dvojku na vysvedčení, vypýtala si písomku, kontrolovala, pýtala sa, aké bolo bodovanie, a prečo som niekde neuznal bod. Študentská rada sa na svojich zasadnutiach opakovane sťažovala, prečo ich na angličtine učím výslovnosť. Tieto praktiky prenikajú aj na vysoké školy: rodič sa bol sťažovať v mene svojej plnoletej (no zrejme nesvojprávnej) dcéry. Niektorí študenti na strednej škole nevedeli z angličtiny po piatich rokoch štúdia na ZŠ, ako sa povie chlieb, čo je „west“, vymenovať 4 ročné obdobia. Z matematiky neovládali, koľko percent sú 4 z 20, priamu/nepriamu úmernosť, koľko metrov je v jednom kilometri, centilitrov v litri, čo je to odmocnina a ako sa píše. Študent ekonomiky sa pýtal spolužiaka, či 2/3 a 6/9 je to isté? Študent matematiky na VŠ nevedel vyrátať kvadratickú rovnicu, študentka ekonomiky rozklad základných mocninových vzorcov, študent technického smeru tvrdil, že voda vrie pri 60 °C. Moja známa v PhD práci porovnávala učebnice a náročnosť matematiky základných škôl krajín V4. Dopadli sme, podľa očakávania, najhoršie.

Školský systém, v ktorom po rokoch štúdia majú študenti nízke vedomosti, je veľmi drahý. Peniaze na učiteľov sú neefektivne vynaložené, no byť efektívnymi si nemôžu dovoliť. V mene krátkodobých ziskov sa v dlhodobom horizonte kumuluje strata umocnená stratovosťou zlej ekonomiky, ktorú nastupujúca generácia bude tvoriť.

Ako prísediaci na maturitách som bol svedkom, že študentka nepovedala ani slovo po anglicky a “musela” dostať trojku, aby sme sa s ňou „netrápili“ v auguste (bežná prax aj na iných školách). Počas písomných maturít býva na niektorých školách zvykom, že učiteľ vyjde z triedy, aby si študenti mohli pomôcť. Bol som dokonca svedkom, ako sa prilepšila známka, ktorú sme ako maturitná komisia už odsúhlasili. Pri testovaní deviatakov niektoré „dobré“ pani učiteľky deťom ukážu správnu odpoveď. O skúškach na niektorých odboroch niektorých vysokých škôl vie určite aj pán minister. Falšovanie úradného dokumentu je trestný čin, falšovanie procesu k jeho získaniu je prejavom ľudskosti, biznisu a zachovania dobrého mena školy.

Uvedené skúsenosti nikdy neplatili o väčšine škôl, študentov, rodičov. Systém ale dopustil, aby sa väčšina stala rukojemníkom menšiny. Učni, ktorí ekonomike chýbajú, diktujú latku gymnáziám a univerzitám. Absenciu disciplíny a nárokov vypĺňajú anarchia a hlúpnutie pod rúškom humanity. Systém možno aspoň trochu vylepšiť zmenou financovania a zákazom zasahovania rodičov do známkovania. Viete si predstaviť, že by pacienti diktovali lekárom, akú diagnózu majú stanoviť, zúčastnení v spore, vrátane kriminálnikov, vyšetrovateľom a sudcom, ako majú rozhodnúť? V školstve to tak funguje, tak je to údajne demokratické. Tak nám to tvrdia humanistickí experti. A ja tvrdím: „Neverte expertom, ktorí ignorujú realitu.“

Osud Peticie za skvalitnenie vzdelavania na Slovensku

(alebo cas na novu politicku stranu)

1.2.2010 som inicioval Peticiu za skvalitnenie vzdelavania na Slovensku (http://www.changenet.sk/?section=kampane&x=455691   s komentarom  http://www.changenet.sk/?section=doc&x=455694).

Za klucove v tejto peticii som pokladal poziadavky o zmenu financovania skolstva, ktore v sucasnej podobe zlikvidovalo kvalitu vzdelavania, ako i zmenu Akreditacnej komisie (s ucastou zahranicnych clenov), ktora by mala vytvorit tlak na zredukovanie a skvalitnenie poctu univerzit. Sucastou peticie boli i poziadavky o odbyrokratizovanie skostva, vymanenie sa z partitokracie, navrat k osemrocnej ZS.

Pocas tvorenia peticie som bud kvoli spoluautorstvu alebo kvoli informaciam oslovil mnohych ucitelov, riaditelov skol, pisal osobam cinnym v politike. Spat sa mi dostalo len torzo informacii a ani jedina odozva zo strany riaditelov skol (ani negativna)! Moja riaditelka mi zakazala oboznamit ucitelov skoly s peticiou. Organizacia Nove Skolstvo mala k zneniu vyhrady, nechcela byt spoluiniciatorom peticie (co chapem), no slubila podporu peticii (ktoru ani po mojom pripomenuti nedala). Skolskym odbory nereagovali vobec.

Tak som umiestnil peticiu na web a poziadal som o podporu na jej propagaciu media: Dennik Sme nereagoval, dennik Trend odmietol z dovodu, ze nie som ziadna relevantna organizacia. Z dennika Pravda ma telefonicky kontaktovali, chceli urobit so mnou rozhovor…no nasledne sa odmlcali. Ked som dotycnej redaktorke pisal dalsi email, odpovede som sa uz nedockal. .tyzden po kratuckej publikacii peticie tuto stiahol z dovodu, ze vyvolala nesuhlas mnohych citatelov a .tyzden nepropaguje peticie.  Kedze sa mi peticiu nepodarilo prakticky nijako spropagovat, podpisalo ju len 153 podporovatelov. V maji som sa odvazil tento vysledok poslat Ministrovi skolstva, predsedovi Vyboru pre vzdelanie e vedu p. Caplovicovi, vsetkym sucasnym koalicnym clenom tohto vyboru. Dostalo sa mi len jedinej odpovede od asistentky p. poslanca  Poliacika, ze ho s mojim mailom oboznami.

O politikoch i aktivite Slovakov som stratil iluzie uz pocas prace v akademickom senate, komunalnej ci stranickej politike. Viem, ze v spolocnosti, kde sa bez problemov ignoruju referenda, podpisy stotisicov obcanov je cislo 153 smiesne a ziadnemu politikovi nestoji za to sa z textom co i len oboznamit. Tu ide vsak o vztah moci k aktivite obcanov, ktorych akoze zastupuju.

Arogancia moci vznika tam, kde su pasivni obcania. Sme narod alibistov, ktory kritizuje, ale nekona. A ak niekto kona, skritizuju aj jeho za to, ze kona proti tomu, co oni tiez kritizuju. Mat nazor a byt aktivny je v mentalne totalitnej spolocnosti podozrive, neziaduce. Sme narod s historicky netrenovanym raciom (podobne pisal Vico o totalitnych kulturach, napr. o carskom Rusku) a bez odvahy.Preto je tu tolko priestoru pre emocie, najma negativne.

Obcania zvacsa nekonaju, len odmietaju, a ja to nie z presvedcenia, ale zo zbabelosti a bez schopnosti prist s niecim lepsim.

Dnesna politicka kultura sa vymedzila temami typu kto kradne menej a kto viac a ako to zahladit, kde, ako a kolko penazi z eurofondov pouzit ci ukradnut, o kolko percent sa zvysia dochodky (v ziadnom spravodajstve Anglicka ci Talianska som nezaznamenal, ze toto by vobec niekedy bola politicka tema), ci budu dane o percento vyssie alebo nizsie, kto je dobry Slovak… aky mam z toho zisk. Ak sa aj objavi konkretnejsi navrh (dva povinne jazyky na ZS), vobec nevychadza z poznania reality. Vacsina problemov prednesenych ministrami skolstva mi pripomina cloveka, ktory sa pri stavbe domu nezamysli nad planom, kvalitou stavebneho materialu a majstrov, ale akej farby bude strecha. Ved tu bude vidiet a ludia budu o tom najviac rozpravat. Ludia Novembra takisto nesu svoj podiel viny nie tym, ze by nestali na strane moralnych principov, ale tym, ze neumoznili konanie dobrych veci. Tak sa spritomnilo trvale  vacuum pre politicku silu, ktora by miesto floskul a fraz riesila podstatu veci, odborne, v spolupraci s ludmi, ktori problemu rozumeju viac ako ministri. Ak pokladas za prioritu nasej spolocnosti vzdelanie, ako i temy ekologie, boja proti korupcii, podpory mladych rodin, je mozno cas konat spolu. Ti, ktori su cinni v politke a ti, ktori nekonaju vobec, nie su o nic kompetentnejsi! Zivot je len jeden a moznosti si vytvarame my sami.

„Nitra, milá Nitra, ty vysoká Nitra, kde že sú té časy, v ktorých si ty kvitla?
Nitra, milá Nitra, ty slovenská mati! Čo pozrem na teba, musím zaplakati.”

Nadčasové, aktuálne verše. Nitra má, samozrejme, krásne miesta: hrad, horné mesto, pešia zóna, župný dom, park, Kalvária s jej málo popularizovaným misijným múzeom. Pri nadcházajucich voľbách do komunálnych volieb podporím takých kandidátov, ktorí si zoberú za svoje nasledujúce priority:

1. Transparentnosť toku peňazí, tendrov a ich verejnú kontrolu občanmi. 

Videl som fotografie starej Nitry (a iných miest), ktorú čara zbavila komunistická a postotalitná architektúra s vulgárnymi pamätníkmi hanby ich spolupáchateľov : divadlo svojím štýlom nehodiace sa do historickeého centra s fontánou nehodnou okupovať centrum mesta; jej zväčša škaredé príbuzné roztrúsené na rôznych miestach Štefánikovej a Štúrovej ulice; bezcitne zasadené, zvrhlo kúpené komerčné budovy na Mostnej ulici oberajúce hrad o jeho majestát a ich spolupáchateľov o česť; nedostavané polyfunkčné centrum, ktorému neodpustiteľne a hanebne padla za obeť časť parku pri rieke: vo zvrhlom a bezhlavom projektovaní miesto hláv padajú stromy. Len skorumpovaný tvor bez úcty k čomukoľvek alebo nekultivovaný hlupák či oboje mohol pripustiť túto riadenú katastrofu; masívne a gýčové nákupné centrum Mlyny zrodené z pošliapnej histórie, podhodené na obdiv vyhladovaným masám “vypaseným na betóne”. What a landmark. Plebejská košeľa plápolá vzrušením. Snáď už len v Žiline, kde sa pár metrov od kostola v centre mesta zdvíha monštruózny paškvil, môže človek postretnúť horší prízrak. Je táto pouličná zmes architektúry povýšená na ušľachtilé plemeno výsledkom historicky determinovaného nevkusu? Úplatky? Plebejcom chlieb a hry, zvyšok, teda všetko, víťazovi?

Videl som viaceré mestá Európy, ktoré si charakteristický ráz buď uchovávajú alebo modernou architektúrou svoje mestá obohacujú, nie devastujú. Príkladom prveho prístupu je trebárs Grosvenor Shopping Centre v severoanglickom mestečku Chester, ktore zapadá do historického rázu centra mesta :

http://www.google.com/images?hl=cs&q=grosvenor%20shopping%20centre%20chester&um=1&ie=UTF-8&source=og&sa=N&tab=wi&biw=1009&bih=570

http://www.youtube.com/watch?v=ZQfdi3LkzAM

Príkladom druhého prístupu môže byť škandinávska architektúra, napr. v Osle (viď foto): všadeprítomná príroda, parky, stromy, kvety, moderná architektúra, vkusné fontány, esteticky využitá aj najzastrčenejšia plocha.

Drvivá väčšina slovenských architektov a mestských zastupiteľstiev produkuje a podporuje gýč, nevkus, ustupuje alebo sa priam zalieča arogantným developerom, likviduje históriu, betónuje hlava-nehlava. Pre časť populácie, ktorá sa nestretla s ničím krajším a v podobnom nevkuse vyrastala, predstavujú takéto objekty vrchol kultúry. Navrhujem, aby mesto Nitra výberovým konaním zadalo zákazku na dobudovanie centra mesta zahraničným architektom. Slovenskí to jednoducho nevedia. Áno, za kvalitu sa platí. Ale len ona vydrží a má zmysel. Je rozumné robiť menej vecí a poriadne. Čo sa nerobí kvalitne a naplno, nech sa nerobí vôbec. Myslím, že občania, ktorí by o víťaznom projekte mohli rozhodnúť v referende, by to pochopili.

Nitra má malú pešiu zónu už aj v porovnaní so slovenskými, nieto ešte západnými mestami. Rozlohu pešej zóny treba rozšíriť, vytvoriť z nej živú záhradu lemovanú štýlovými kaviarničkami so živou zábavou, ktorá poskytne relax a zábavu dospelým a turistom (v zahraničí sa večer chodia baviť dospelí, nie deti a teenageri), ktorá dá vyniknúť historickej architektúre centra, v ktorej sa bude prelínať pulz študentského života, nákupný ruch v kvalitných obchodoch, kde budú radi tráviť čas rodiny s deťmi i ľudia hľadajúci pokoj a odviatu atmosféru, ktorú poznáme z dobových fotografií či zahraničia.

Nedávno som sa stretol so skupinou Talianov, hoci pešia zóna sa im páči, z jej ošarpaných budov mali dojem, akoby tu bola vojna.

Tabule reklám a oznamov opticky zónu zužujú a pôsobia skôr rušivo a neesteticky. V meste by som vôbec redukoval počet reklám, billboardov, ktoré svojím počtom a primitívne ladeným, prvoplánovo pudovým obsahom špatia slovenské mestá a cesty. Tento Slovakian Las Vegas style je jav zriedkavý vo zvyšku Európy. A propos, nikde v centre mesta v Európe som nevidel nápis Erotic City či erotický salón.  Slovensko je jednoducho coolové, avantgardné.

Treba skoncovať s okupovaním lavičiek a hlukom Rómov a bezdomovcov pred Tescom v centre mesta.

Po chodníku medzi autobusovou železničnou stanicou a centrom mesta prechádza denne množstvo ľudí. Je nepochopiteľné, že na jednom mieste je väčšia časť tohto chodníka zastavaná zastávkou MHD s novinovým stánkom, a tak ľudia musia chodiť vedľa chodníka, často po blate. Zodpovedni nehľadia ani na estetiku a históriu, ani na praktickosť.

3. Ekológia. Chcem, aby bolo v Nitre viac zelených plôch, parkov, hodnotných endemitov (nie lacných smrekov, ktoré na nížine nemajú čo hľadať; ak by sa do výsadby zaangažovali školy, mládež by k prírode nadobudla osobný vzťah), aby sa zastavil výrub stromov na Zobore, kde sa pomaly, ale isto mení les na snobskú štvrť, aby sa okolo mesta vybudoval ekologický pás, ako to robia niektoré mestá v zahraničí, aby sa povinne recykloval odpad, vybudovali sa zmysluplné, súvislé cyklistické trasy, zrekonštruovali porozbíjané chodníky (radšej málo a poriadne, radšej menší úsek vydláždiť zámockou dlažbou ako okázalo pred voľbami, a to i v nedeľu, lepiť chodníky asfaltom), aby chodci na prechodoch nemuseli čakať dlhšie ako v centre Londýna, aby sa možno i v spolupráci s inými mestami Slovenska zaviedol deň bez áut (projekt už dávno fungujúci v mnohých veľkých mestách Talianska), zefektívnila sa mestská a prímestská doprava, a tým sa odťažila predimenzovaná automobilová doprava. Chcem, aby mesto bolo čisté, a to nie len v centre. Viď napr. neupravne plochy obývané bezdomovcami pri kruhovom objazde pri Tescu. Nedá mi nespomenúť značenie. Toto je slabou stránkou Slovenska vôbec, akoby si kompetentní neuvedomovali, že v meste sa nepohybujú len miestni obyvatelia. V ekologických štandardoch by mesto mohlo nadstaviť latku vyššie ako prikazuje zákon a mohli by ísť príkladom NR SR.

4. V spolupraci s miestnymi univerzitami, vedeckými ústavmi iniciovať vytvorenie vedeckého parku. Slováci nemusia byť len lacnou pracovnou silou, ale môžu zarábať na pridanej hodnote z rozumu, vedy a vývoja. Môžme robiť na seba, nie len na iných. Vykorisťovatelia nie sú za hranicami, ani nemajú tvár podnikateľov. Naším hlavným vykorisťovateľom je naša vlastná hlúposť.

V komunálnych voľbách budem voliť ľudí, ktorí sa odvahou a invenčnosťou vymknú zo zovretia ekonomických záujmových skupín, stereotypu nevkusného gýču, lacných riešení a zomknú sa pre rozvoj mesta.

Myslím, že KDH ide cestou KDÚ-ČSL v Čechách.

Keď sa na čelo KDH dostal po výmene predsedu P. Hrušovského Ján Figeľ, začal som pripúšťať možnosť, že by som opäť volil KDH. Keď som si prezrel kandidátku, vedel som, že KDH voliť nebudem. Môj kamarát, do posledného dňa rozhodnutý voliť KDH, objavil v sobotu noviny KDH. Keď si prezrel kandidátku, aj on sa rozhodol pre inú stranu. Takých nás bolo určite viac. Poznám ľudí, veriacich i neveriacich, ktorí nemajú zásadný problém s ideológiou KDH, majú však zásadný problém s ľuďmi v KDH. Preto ho nevolia.

V čom je problém? KDH je jednoducho strana plná vyprázdnených, nie veľmi schopných, no veľmi ambicióznych ľudí. Títo karieristi sú schopní stále väčších kompromisov, ak im to pomôže dostať sa k funkciám, peniazom, pred kamery. Odbornosť, kreativita, otvorenosť pre iné názory, skutočná diskusia v KDH neexistovala. Viem, o čom píšem. Bol som členom KDH od 18 rokov, členom Rady KDH za okres Galanta. Sklamaný tým, čo som zažil, som z toho hnutia odišiel a viac ho nevolil. Uvediem len pár skúseností, ktoré som mal s KDH a ktoré ma viedli k odchodu z KDH.

Keď som sa svojho času ešte ako študent VŠ v Nitre spýtal F. Mikloška, či neuvažuje o odstúpení z funkcie podpredsedu hnutia, P. Hrušovský na mňa vyskočil, že čo som si to dovolil a “keby nebola sloboda prejavu, tak Vám do toho skočím”. Krátko na to v roku 1996 bol aj tak F. Mikološko nahradený vo funkcii podpredsedu V. Palkom.

V Trnavskom kraji som stretával okresných funkcionárov (napr. Trnava, Senica), ktorí štýlom pripomínali starých fanatických komunistov, ľudí podráždených z akéhokoľvek názoru, ktorý nevyriekol J. Čarnogurský. Problém nebol tak v názoroch Čarnogurského, ako v nekritickom prijímaní čohokoľvek bez schopnosti myslieť vlastným rozumom, uvažovať aj o názoroch iných. Z tých ľudí sálala tá istá zloba, proti ktorej sme bojovali v časoch mečiarizmu. Aby som však nekrivdil kdhákom, poznal som v KDH veľmi veľa slušných, príjemných ľudí, tí však neboli funcionármi.

Keď som v minulosti na Žabotovej navrhol M. Froncovi (ešte keď nebol ministrom), že treba robiť reformu školstva, odbil ma slovami, že na reformu nie je vhodný čas, je zlá ekonomická situácia. Ako keby na reformu boli potrebné vhodné podmienky, ktoré sú práve naopak, následkom reforiem. Ozaj, kedy sa dá povedať, že už je dobre, môžme reformovať?

Keď som pánovi Brockovi na Trnavskej krajskej rade navrhol, aby KDH iniciovalo vpustenie ďalšieho mobilného operátora na Slovensko, argumentoval, že Slovensko je na to malý trh. Len pripomeniem, že v oveľa menšom Estónsku v tom čase pôsobili tri mobilné operátory. Čas ukázal, že je to možné aj na Slovensku.

Pred štyrmi rokmi pán Brocka čisto oportunisticky, nie zo štátnických pohnútok, argumentoval v prospech vstupu vlády so Smerom. Veď KDHáci zvyknutí na funkcie potrebujú z niečoho žiť. Tu KDH získalo imidž nespoľahlivého partnera, “politickej prostitútky”, tie isté konotácie, ktoré sa spájali s KDÚ-ČSL.

Na Trnavskej krajskej rade som predniesol návrh pre celoslovenskú Radu KDH. Všetci členovia Krajskej rady hlasovali jendomysľne za. Keď som tento návrh z poverenia Krajskej rady navrhol na celoslovenskej Rade, ani jedna ruka z tých, čo ešte pred pár dňami hlasovali za (vrátane A. Přidala), sa nezdvihla. Posolostvo pre mňa bolo jasné: nebolo žiaduce znižovať svoje šance zbytočným zviditeľňovaním sa podporou “iných názorov”. Zbabelé.

Kedykoľvek som na Rade alebo pôde KDH niečo navrhol (a to aj V. Palkovi), nikdy sa o tom nediskutovalo. Diskusia v KDH existovala v podobe: môžeš si síce povedať, napísať, čo chceš, aj tak to nikoho nezaujíma, my sme vopred o všetkom dohodnutí a zaoberáme sa len tým, čo vzniklo v našich hlavách. Rada bola (a predopkladám, že stále je) neplodným, formálnym orgánom.

Ako členovia okresného predsedníctva KDH sme navštívili ústredie KDH, aby sme protestovali proti prijatiu Gauliedera (pre tých mladších Gaulieder bol bývalý člen HZDS) do KDH. Jediný, ktorý nás vypočul, bol predseda J. Čarnogurský. Od niekoľkých funkcinárov na Žabotovej sme si vyslúžili nevraživosť a kritiku.

Vo vestibule KDH na Žabotovej od istého okamihu na nástenke trvalo visela fotografia P. Hrušovského. Vnímal som to ako signál, že buď samotný Hrušovský mieri vyššie, alebo existuje skupina, ktorá ho chce vyniesť vyššie. Neskôr bola ohlásená jeho kandidatúra na post predsedu KDH. Na sneme v Trenčíne som pochopil, že v hnutí, v ktorom ľudia zvolia za predsedu Pavla Hrušovského, nemám čo hľadať. Nešlo len o osobu nového predsedu, ale o poznanie, že opraty v KDH drží jemu podobná klika nudných, nekreatívnych ľudí bez odvahy, pre ktorých sa nič nedá, ktorým chýba profesionalita, drive, schopnosť viesť skutočnú diskusiu, nie vytvárať zdanie o nej, a ktorým slobodne vyjadrené názory nič nehovoria, lebo sami slobode nerozumejú. Voľbou P. Hrušovského urobilo KDH krok vzad, nie vpred. KDH z podstaty svojej členskej základne bolo v mojich očiach nereformovateľné. Na nasledujúcej Rade KDH som z Rady KDH i z KDH ticho odišiel.

Neskromne vravím, že funkcionárov v KDH som prekukol roky pred palkovcami.

KDH nikdy nemalo imidž profesionálov, ťahúňa reforiem (reformy podporovalo, zväčša neiniciovalo), no malo morálny kredit. Moc však opantala aj bývalých disidentov, slušní ľudia sa petvorili na oportunistické mátohy. V hnutí, v ktorom prevládali neschopní funkcionári, rodinkárstvo a stranícke kliky, slepá lojálnosť, nulová profesionalita, minimum plodnej diskusie, sa vecné návrhy nebrali vážne.

Mal som tú česť spoznať okresných a krajských funkcionárov, poslancov ako Hrušovský, Brocka, Fronc, Přidal, Muránsky, Abrhan. Kvôli týmto ľuďom sa stalo KDH pre mňa neprijateľné, nevoliteľné. A dovolím si tvrdiť, že konzervatívna a kresťanská politika sa budú musieť formovať na inej platforme, s inými ľuďmi. Figeľ ani Lipšic masu funkcionárov nezmenia. Bolo by dobré začať skôr ako KDH stihne osud KDÚ-ČSL.