Americká podpora Indonézskej invázie do Východného Timoru v roku 1975 a následná vyše 20ročná okupácia, ktorá si vyžiadala cez 200 000 obetí.

Prevrat v Guatemale v roku 1954, ktorý zorganizovala CIA. Demokraticky zvolený prezident Jacobo Árbenz Guzmán bol zvrhnutý jednotkami financovanými, vycvičenými a vyzbrojenými CIA a na krátky čas sa moci ujal generál Carlos Castillo Armas. Samotný prevrat mal mnoho civliných obetí a uvrhol Guatemalu na dlhé desaťročia do civilnej vojny, čoho výsledkom bolo vyše 200 000
obetí.

Počas 80tych rokov USA podporovali a financovali povstalcov Contras, ktorý bojovali proti ľavicovej vláde Sandinistov, ktorých strana vyhrala voľby v roku 1984. CIA ich financovala jednak prostedníctvom peňazí z pašovania drog ako aj pomocou predaja zbraní do Iránu - známa Iran-Contra aféra Reaganovej administratívy.

Chile 1973 prevrat, ktorý odstránil demokraticky zvoleného prezidenta Salvadora Allendea a k moci priviedol diktátora Augusta Pinocheta. Iróniou osudu je, źe tento prevrat sa uskotočnil 11. septembra. S tymto režimom, ktorý má na svedomí tisíce ľudkých životov, mala CIA čulé kontakty a podporovala ho a to napriek informáciám o vraźdení politických oponentov.

Argentína 70te roky. Po prevrate sa dostala k moci vojenská junta a nasledovali roky represií a vraždenia politických oponentov. Táto junta dostávala podporu z USA. Administratívy niekoľkých prezidentov USA boli o týchto ukrutnostiach dobre informované, ale mlčky to tolerovali. Počas tejto takzvanej Dirty War zmizlo cez 20 000 ľudí. O tomto tyranskom režime sa hovorí aj František Šebej vo svojom staršom komentári o Falklandoch, ale akosi sa “zabudne” zmieniť o väzbách USA na pravicovú vojenskú juntu.

Mnoho ďalších štátov bolo obeťou podobných špinavých taktík, ale v súvislosti s Irakom a situáciou na Blízkom Východe treba spomenúť ďalší prevrat, vlastne ten prvý “úspešný”, ktorým CIA v spolupráci s britskou tajnou službou zvrhla v roku 1953 legitímne zvoleného premiéra Iránu Mohammada Mosaddegha. V Iráne bol nastolený krutý diktátorský režim Šáha Mohammad-Rezā Pahlaviho, ktorý trval vyše 20 rokov až do Iránskej Islamistickej revolúcie. Tento režim používal brutálnu tajnú službu SAVAK, ktorú CIA cvičila v technikách mučenia. Zvrhnutie demokratickej vlády a podpora krutej 25 ročnej diktatúry, tym však zlé skúsenosti Iráncov s americkým zasahovaním do ich zaležitostí nekončia. Po revolúcii v Iráne sa Saddám Hussein rozhodol na destabilizovaný Irán zaútočiť a podľa cynického “nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom” dostal podporu od USA. So Saddamom jednal aj bývalý minister obrany USA Donald Rumsfeld, ktorý bol ministrom počas invázie do Iraku v 2003. Dokonca Irak vyškrtli zo zoznamu krajín podporujúcich terorizmus, aby mu mohli predávať materiál na výrobu zbraní a to aj napriek tomu, že USA vedeli, že používa chemické zbrane. Dlho trvajúca Iracko-Iránska vojna, ktorú začal Hussein s podporou USA si vyžiadala státisíce životov na oboch stranách.

Dalo by sa ešte dlho pokračovať vo vymenovávaní rokov a krajín, ale asi každému musí byť jasné, že rôzne vlády USA (či už demokratov alebo republikánov), majú priamo či nepriamo na svedomí mnoho nevinných životov. Idealizovať si pôsobenie USA na svetovej scéne je naivné, ale tým nechcem povedať, že USA je nejaká Ríša zla. USA je proste veľmoc. Nič viac a nič menej. USA sleduje vlastné záujmy, často bezohľadne a aj na úkor iných národov. Väčšina spomínaných prevratov bola počas Studenej vojny a USA často jednoducho uprednostnila pravicového brutálneho diktátora, pred demokraticky zvolenou ľavicovou vládou. Účel svätí prostriedky. Len neviem či si tieto zásahy (a aj vojnu v Iraku) Štefan Hríb takto sám pre seba ospravedlnil, alebo naozaj žije v takej blaženej nevedomosti akú prezentuje.

Čo dodať na záver. Vo svetle vyššie zmienených faktov sa mne osobne vyjadrenie Štefana Hríba (”Amerika nezvykne uvrhávať slobodné krajiny do neslobody (..) zvykne byť na strane neslobodných národov proti ich tyranom.”) javí tragikomické. Jeho idealistické vykreslenie USA nemá s realitou nič spoločné a dokumentuje čiernobiele videnie sveta, aké poznáme z prostoduchých amerických akčných filmov. Dokonca to sám demoštruje tým, že si pri argumentácii pomôže mottom z filmu Spiderman.

Š.H. “Ale s najväčšou silou je spojená aj najväčšia zodpovednosť a najväčšie pokušenia.”
Spiderman: “With Great Power Comes Great Responsibility.”

To sa snáď ani nedá brať inak ako urážku inteligencie čitateľov .týždňa, ale možno to je ten iný pohľad na spoločnosť. Komiksový.

Lenže mne nik nič nepovedal a ja som zrazu k päťdesiatke dostal toľko voľna až mi je to čudnô - ako hovorí klasik.

Tak mám čas na seba, za štátne, ktoré by mi ešte stále veľa ľudí mohlo závidieť, robím, čo chcem a čakám.

Kto z utrmácaných ľudí, ustatých prácou, starostlivoťou o bežné denné veci, (na ktoré ja mám kopu času, a čím ho je viac, tým je ho menej) o deti, rodinu, seba, by nechcel zrazu dostať šancu na dva roky voľna. Keby…

Viete, je to tak, ako keď Vám povedia, že ste beznádejne chorý alebo, že nádej na Vaše prežitie je maličká, ako kľúčová dierka.

Zrazu si poviete, teraz to musím všetko stihnúť alebo kapitulujete a… teraz ste v rukách iných, skúšate a skáčete sem i ta v nádeji, že roztrhnete beznádej vo dva kusy a pomoc bude blízko.

Mať dva roky voľna tak, úplne normálne, ako dva týždne dovolenky, ale mať ich tak nenormálne, keď Vám ich ktosi vnúti.

No, ale o inom som chcel.

Za ten rok domácej dovolenky som prišiel na, pre mňa, veľmi závažnú vec. Nielen ja som sa stal väzňom Harabina, stala sa ním najmä spravodlivosť a zákonnosť.

Pod vedením tejto osoby sa z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky začalo vytrácať jeho najpodstatnejšie poslanie. Poslanie zjednocovateľa zákona, držiteľa uzdy, ktorá zabraňovala triešteniu síl justície.

Múdry predseda súdu má vždy na pamäti, aby v jeho obvode pôsobnosti nebolo prípustné nehorázne trestanie nevinných a zakrývanie neprávostí vinných. Nemúdry, či neprezieravý predseda dbá len o prospech svoj a svojich oddaných, zabúda však, že bez vyrovnanosti a vybalancovania sa ďaleko dôjsť nedá, a to najmä nie na poli spravodlivosti.

A tak jeden bude väzeň a bude doma neplánovane i dva roky, rovnako ako vo Svidníku dostane vodič za usmrtenie chodca tri roky, ale iný napríklad v Nitre bude za rovnaký skutok povýšený na predsedu súdu a vodič zabijak tu obíde s “podmienkou”, či peňažným trestom. Bude sa súdiť a merať od buka do buka, ako sa komusi zachce a dôsledok bude vážny rozpor medzi uskutočňovaním zákonnosti a spravodlivosti na tak malom území Európskej únie, ako je Slovenská republika. Svojvôľa môže narásť do ozrutných a nebezpečných rozmerov.

Toto treba mať na pamäti, najmä, keď sa pozeráme na Harabinove výstrelky proti pánovi Miklošovi, či na jeho zahraničné cesty, jeho ochranku, vyrovnávanie si účtov prostredníctvom disciplinárnych konaní, či na jeho iné “kazačky”…

Nie je teda celkom na zahodenie byť “väzeň” predsedu Najvyššieho súdu SR. Veci vidím z vyššej úrovne ako, keby som bol okresný, či krajský “väzeň”.

Aj keď?! Možno by som už nebol “väzeň”.

Môj bývalý spolužiak mi raz povedal, že neprečítal ani jednu knihu v živote. To mal devätnásť. Tesne pred maturitou som ho videl ako si opakuje ekonomiku zo všetkých učebníc. Jeho najčítanejšia a asi aj najobľúbenejšia kniha bola učebnica ekonomiky. Veď všetci máme svoje.

Nepíšem toto všetko však preto, aby som niečo vyvracal a potvrdzoval si pravdu. Jednoducho ma nadchla obyčajná novinka, blyslo mi v očiach a je to tu.  

Novinka asi len v mojich očiach. Nedávno som objavil e-book. Všetci poznáme warfóra a aj keď sa o nich nahlas nehovorí a ani nepíše, veľká väčšina z nás ich využíva. Na warfórach nájdeme dnes už všetko, dokonca aj knihy. Je to taká tajná stránka, kde ľudia ,,hádžu´´ na net naskenované stránky kníh, prerobené, preformátované, prepísané a kadejaké čitateľné viac či menej. Jeden klik myšou nám ušetrí celý proces, výber knihy z knižnice, alebo kúpu z kníhkupectva. Jednoduchý download a naša kniha je u nás v počítači. Ľudia si týmto štýlom vymieňajú navzájom knihy a pomáhajú. Prečítal som už množstvo kníh touto formou, ale niečo mi na tom všetkom chýba. Nedokážem povedať, že e-book sa knihe vyrovná, ba čo je horšie ľudia sa sťažujú, že e-book je namáhavý na oči. Niečo na tom bude, ale ja viem, že aj keď je e-book viac dostupnejší ako obyčajná kniha, nikdy mi nenahradí ten pocit dotyku stránok, to zašušťanie keď ich otáčam, že držím v ruke papier. Keď čítam knihu písmená mi behajú pomalšie a akoby som cítil celú dušu knihy, poznal celý dej a predstavil si každý pohyb. V hlave počujem hlasy postáv a slová autora.

S e-bookom to nie je ono. E-book sa snaží, ale jednoducho mu to ešte nejde.

Viem, že mi nikdy nenahradí obyčajnú knihu a všetko to cítim, keď ho čítam

US-style Economic Shock Therapy

When George W. Bush spoke of planting the “seeds of
democracy” few realized that he had Monsanto geneticallyengineered
seeds in mind.
Following the US occupation of Iraq in March 2003, the economic
and political realities of that country changed radically. Not
only was Iraq occupied by some 130,000 US troops and a small
army of private mercenary soldiers of fortune closely tied to the
Pentagon, it was also under the comprehensive economic control
of its occupier, the United States.
Control over the Iraqi economy was run out of the Pentagon. In
May 2003, Paul Bremer III was put in charge as Administrator of
the newly created Coalition Provisional Authority, or CPA, a thinlyveiled
occupation authority. Bremer, a former US State Department
terrorism official, had gone on to become Managing Director of
the powerful consulting firm of former Secretary of State Henry
Kissinger, Kissinger Associates.
In many respects, US-occupied Iraq was a far better opportunity
than Argentina. The US occupation was instrumental in bringing
——————————————————————————–
the agricultural system of an entire country under the domain of
GMO agribusiness. The US occupation administration simply
made Iraqi farmers an offer they could not refuse: “Take our GM
seeds or die.”
Bremer held de facto life-and-death control over every area of
civilian activity in occupied Iraq. Notably, he did not report to the
State Department, which is typically the department responsible for
reconstruction, but directly to the office of former Defense Secretary
Donald Rumsfeld, in the Pentagon.
As head of the CPA, Bremer moved swiftly to draft a series of
laws to govern Iraq, which at the time had neither a constitution nor
a legally-constituted government. The new laws of the US occupation
authority numbered 100 in all, and were put into effect in
ApriI2004.! As a whole, the hundred new US-mandated laws-or
orders, as they were called-would insure that the economy of Iraq
would be remade along the lines of a US-mandated free-market
economic model; much as the International Monetary Fund and
Washington had imposed on the economies of Russia ~nd the former
Soviet Union after 1990.
The mandate given to Bremer by Rumsfeld’s Pentagon planners,
was to impose a “shock therapy” that would turn the entire statecentered
economy of Iraq into a radical free-market private region.
He executed more drastic economic changes in one month than
were forced on the debtor countries of Latin America in three
decades.
Bremer’s first act was to fire 500,000 state workers, most of them
soldiers, but also doctors, nurses, teachers, publishers, and printers.
Next, he opened the country’s borders to unrestricted imports: no
tariffs, no duties, no inspections, no taxes. Two weeks after Bremer
came to Baghdad in May 2003, he declared Iraq to be “open for
business.” He did not say whose business, but that was becoming
increasingly clear.
Before the invasion, Iraq’s non-oil economy had been dominated
by some 200 state-owned companies, which produced everything
from cement to paper to washing machines. In June 2003, Bremer
announced that these state firms would be privatized immediately.
————————————————————————————
“Getting inefficient state enterprises into private hands;’ he said, “is
essential for Iraq’s economic recovery.”2 The Iraqi privatization
plan would be the largest state liquidation sale since the collapse of
the Soviet Union.
CPA Order 37 lowered Iraq’s corporate tax rate from roughly
40 percent to a flat 15 percent. Without tax revenues, the state would
be unable to playa large role in anything. Order 39 allowed foreign
companies to own 100 percent of Iraqi assets outside the naturalresource
sector. This ensured unrestricted foreign business activities
in the country. Investors could also take 100 percent of the profits
they’made in Iraq out of the country. They would not be required
to reinvest and they would not be taxed. The beneficiaries of these
laws were clearly not the people or the economy of Iraq.
Under Order 39, the foreign companies could sign leases and
contracts that would last for forty years. Order 40 welcomed foreign
banks to Iraq under the same favorable terms. Appropriate to such
a foreign takeover of the economy, the only laws remaining from
Saddam Hussein’s era were those restricting trade unions and collective
bargaining.
Overnight, Iraq went from being the most isolated country in
the world, to being the freest and most wide-open market. With
its economy and banking system devastated by war and more than
a decade of US-led economic embargo, Iraqis were in no position
to buy their privatized state companies. Foreign multinationals
were the only possible actors who might benefit from Bremer’s
grand economic recovery scheme.
The new laws were imposed on a conquered and devastated land,
with no possibility of objection aside from military sabotage and
guerrilla warfare against the occupiers. Enacted by the United States
Government occupying agency, the CPA, to make Iraq attractive to
foreign investors, the set of 100 new orders gave total rights and
control over the economy of Iraq to multinational corporations.
Moreover, these laws were designed to pave the way for the most
radical transformation of a nation’s food production system ever
attempted. Under Bremer, Iraq was to become a model for
Genetically Modified or GMO agribusiness.
——————————————————————————–
Bremer’s Order 81
The CPA explicitly defined the legal magnitude of the 100 Orders.
An Order was defined as “binding instructions or directives to the
Iraqi people that create penal consequences or have a direct bearing
on the way Iraqis are regulated, including changes to Iraqi law.” In
other words, Iraqis were told “do it or die:’ Whenever prior Iraqi law
might interfere with Bremer’s new 100 Orders, Iraqi law was made
null and void. The law of occupation was supreme.3
Buried deep among the new Bremer decrees, which dealt with
everything from media to privatization of state industries, was
Order 81 on “Patent, Industrial Design, Undisclosed Information,
Integrated Circuits and Plant Variety Law.” Order 81 stated:
11. Article 12 is amended to read as follows: “A patent shall grant its
owner the following rights:
1. Where the subject of the patent is a product, the right to prevent
any person who has not obtained the owner’s authorization
from making, exploiting, using, offering for sale, selling
or importing that product.”
12. Article 13.1 is amended to read as follows: “The term of duration
of the patent shall not end before the expiration of a period of
twenty years for registration under the provisions of this Law as
from the date of the filing of the application for registration under
the provisions of this Law:’
A further provision of Order 81 stated, “Farmers shall be prohibited
from re-using seeds of protected varieties or any variety
mentioned in items 1 and 2 of paragraph (C) of Article 14 of this
Chapter.” Furthermore,
CPA Order No. 81 amends Iraq’s patent and industrial design law
to protect new ideas in any field of technology that relates to a product
or manufacturing processes. The amendments permit companies
in Iraq, or in countries that are members of a relevant treaty to which
Iraq is a party, to register patents in Iraq. The amendments grant
the patent owner the right to prevent any person who has not
obtained the owner’s authorization from exploiting the patented
product or process for twenty years from the date of the patent’s
———————————————————————————
registration in Iraq. The amendments also allow individuals and
companies to register industrial designs.4
In plain English, Order 81 gave holders of patents on plant varieties
(which all happened to be large foreign multinationals)
absolute rights over use of their seeds in Iraqi agriculture for
20 years. While that might appear to be a fair and sensible business
provision to compensate a foreign company for its intellectual
property, in reality it was an incursion on the sovereignty of
Iraq. Like many countries, Iraq never recognized the principle of
commercial patents on life forms such as plants. The patents had
been granted to companies like Monsanto or DuPont by US or
other foreign patent authorities.
What Order 81 did, in fact, was amend Iraq’s patent law to recognize
foreign patents, regardless of the legality of such patents under
Iraq law. On the surface, it appeared to leave Iraqi farmers the
option to refuse to buy Monsanto or other patented seeds, and to
plant their traditional native seeds. In reality, as the drafters of
Order 81 were also well aware, it had a quite opposite effect.
The protected plant varieties were Genetically Modified or Gene
Manipulated plants, and Iraqi farmers who chose to plant such
seeds were required to sign an agreement with the seed company
holding the patent, stipulating that they would pay a “technology
fee” and an annual license fee for planting the patented seeds.
Any Iraqi farmer seeking to take a portion of those patented
seeds to replant in following harvest years would be subject to
heavy fines from the seed supplier. In the United States, until a
Court ruling struck it down, Monsanto demanded a punitive damage
equal to 120 times the cost of a bag of its GMO seeds. This was
the occasion for Iraqi farmers to become vassals not of Saddam
Hussein, but of the multinational GM seed giants.
At the heart of Order 81 was the Plant Variety Protection (PVP)
provision. Under the PVP, seed saving and reuse would become
illegal. Farmers using patented seeds or even “similar” seeds, would
be subject to severe fines or even prison. However, the plant varieties
being protected were not those which resulted from 10,000 years of
————————————————————————————–
Iraqi farm cross-breeding and development. Rather, the protection
was given to back up the rights of giant multinational companies
to introduce their own seeds and herbicides into the Iraqi
market with full protection of the government, both of the US and
ofIraq.
Iraqi Seed Treasure Destroyed
Iraq is historically part of Mesopotamia, the cradle of civilization,
where for millennia the fertile valley between the Tigris and
Euphrates rivers created ideal conditions for crop cultivation. Iraqi
farmers have been in existence since approximately 8,000 B.C., and
developed the rich seeds of almost every variety of wheat used in
the world today. They did this through a system of saving a share
of seeds and replanting them, developing new naturally resistant
hybrid varieties through the new plantings.
For years, the Iraqis held samples of such precious natural seed
varieties in a national seed bank, located in Abu Ghraib, the city
better known internationally as the site of a US military torture
prison. Following the US occupation of Iraq and its various bombing
campaigns, the historic and invaluable seed bank in Abu Ghraib
vanished, a further casualty of the Iraq war.
However, Iraq’s previous Agriculture Ministry had taken the precaution
to create a back-up seed storage bank in neighboring Syria,
where the most important wheat seeds are still stored in an organization
known as the International Center for Agricultural Research
in Dry Areas (ICARDA), based in Aleppo, Syria. With the loss of
Abu Ghraib’s seed bank, ICARDA, a part of the international
Consultative Group on International Agritultural Research (CGIAR)
network of seed banks, could have provided the Iraqis with seeds
from its store had the CPA wanted to request such help.s It did not.
Bremer’s advisers had different plans for Iraq’s food future.
Iraqi agriculture was to be “modernized:’ industrialized, and
reoriented away from traditional family multi-crop farming into
US-style agribusiness enterprises producing for the “world market:’
Serving the food security needs of hungry Iraqis would be incidental
to the plan.
—————————————————————————————–
Under Bremer’s Order 81, if a large international corporation
developed a seed variety resistant to a particular Iraqi pest, and an
Iraqi farmer was growing another variety that did the same, it was
illegal for the farmer to save his own seed. Instead, he is obliged to
pay a royalty fee for using Monsanto’s GMO seed.
In the late 1990’s, a US biotech company, SunGene, patented a
sunflower variety with very high oleic acid content. It did not merely
patent the genetic structure though. It patented the characteristic
of high oleic content itself, claiming right to it. SunGene informed
other sunflower breeders that should they develop a variety “high in
oleic acid;’ that it would be considered an infringement of the patent.
“The granting of patents covering all genetically engineered
varieties of a species … puts in the hands of a single inventor the
. possibility to control what we grow on our farms and in our gardens,”
remarks Dr. Geoffrey Hawtin, Director General of the
International Plant Genetic Resources Institute. ”At the stroke of a
pen, the research of countless farmers and scientists has potentially
been negated in a single, legal act of economic highjack:’6 Economic
hijack was just what Bremer and Monsanto intended for Iraq under
Order 81.
Such total control on farmer seed varieties was possible under
the new law on patent rights in Iraq. The CPA’s Order 81, behind
the cover of complicated legal jargon, effectively turned the food
future of Iraq over to global multinational private companieshardly
the liberation most Iraqis had hoped for.
The patent laws on plants decreed by Order 81, unlike other
national laws on Intellectual Property Rights, were not negotiated
between sovereign governments or with the WTO. They were
imposed by Washington on Iraq without debate. According to
informed Washington reports, the specific details of Order 81 on
plants were written for the US Government by Monsanto
Corporation, the world’s leading purveyor of GMO seeds and crops.
No Seeds to Plant
On paper, it appeared that only those seeds which Iraqi farmers
chose to buy from international seed companies would fall under
———————————————————————————-
the new US-imposed Iraqi law on patents. In reality, Iraq was being
turned into a huge laboratory for the development of food products
under the control of GMO seed and chemical giants such as
Monsanto, DuPont and Dow.
In the aftermath and devastation of the Iraq war, most Iraqi
farmers were forced to turn to their Agriculture Ministry for new
seeds if they were to plant ever again. Here was the opening for
Bremer’s takeover of the Iraqi food supply.
For over a decade, Iraqi farmers had endured the US-UK-Ied
embargo on much needed agricultural equipment. Also, Iraq had
suffered from three years of severe drought prior to the war, a climatic
misfortune which caused Iraqi wheat crops to decline severely.
Years of war and economic embargo had thus already devastated
Iraqi agriculture and by 2003 grain production had fallen to less
than half the level of 1990 before the first Iraq-US war. Up to 2003,
much of the Iraqi population had depended on UN oil-for-food
rations to survive.
In the name of “modernizing” Iraqi food production, the United
States Agency for International Development (USAID) and the US
Agricultural Reconstruction and Development Program for Iraq
(ARDI) stepped in to transform traditional Iraqi agriculture. The
key Washington -appointed agriculture czar for Iraq at that time
was Daniel Amstutz, former US Department of Agriculture official
and former Vice President of the giant grain conglomerate Cargill
Corporation. Amstutz was one of the key persons who had crafted
the US demands on Agriculture during the GATT Uruguay Round
which led to the creation of the World Trade Organization (WTO)
in 1995.
The alleged aim of Order 81 was “to ensure good quality seeds
in Iraq and to facilitate Iraq’s accession to the World Trade
Organization.” “Good quality” was of course to be defined by the
occupation authority. WTO accession meant Iraq had to open its
markets and laws to rules dictated by the powerful industrial and
financial interests dominating WTO policy . .
As soon as Order 81 was issued, USAID began delivering,
through the Agriculture Ministry, thousands of tons of subsidized,
———————————————————————————
US-origin “high-quality, certified wheat seeds” to desperate Iraqi
farmers that were initially nearly cost -free. According to a report by
GRAIN, an NGO critical of GMO seeds and plant patents, USAID
refused to allow independent scientists to determine whether or
not the seed was GMO. Naturally, should it prove to be GMO wheat
seed, within one or two seasons, Iraqi farmers would find themselves
obligated to pay royalty fees to foreign seed companies in order to
survive. The GRAIN report stated the intent of Order 81:
The CPA has made it illegal for Iraqi farmers to re-use seeds harvested
from new varieties registered under the law. Iraqis may continue to
use and save from their traditional seed stocks or what’s left of them
after the years of war and drought, but that is the not the agenda for
reconstruction embedded in the ruling. The purpose of the law is
to facilitate the establishment of a new seed market in Iraq, where
transnational corporations can sell their seeds-genetically modified
or not, which farmers would have to purchase afresh every single
cropping season.7
While historically Iraq prohibited private ownership ofbiological
resources, the new US-imposed patent law introduced a system
of monopoly rights over seeds-rights which no Iraqi farmer had
the resources to develop.
In effect, Bremer inserted into Iraq’s previous patent law a new
chapter on Plant Variety Protection (PVP) that was said to provide
for the “protection of new varieties of plants.” PVP, an Intellectual
Property Right (IPR), was in fact a patent for plant varieties which
gave exclusive rights on planting materials to a plant breeder who
claimed to have discovered or developed a new variety.
The protection in the PVP had nothing to do with conservation,
but referred to “safeguarding of the commercial interests of private
breeders.” Under the US decree, “plant variety protection” really
spelt plant variety destruction.

“Let Them Eat … Pasta?”
Under the program, the State Department, working with the US
Department of Agriculture (USDA), had set up 56 “wheat extension
demonstration sites” in northern Iraq with the purpose of

———————————————————————————-

“introducing and demonstrating the value of improved wheat
seeds.” The project was run for the US Government by the
International Agriculture Office of Texas A&M University, which
used its 800 acres of demonstration plots all across Iraq to teach
farmers how to grow “high-yield seed varieties” of crops that
included barley, chick peas, lentils and wheat.s
The $107 million USAID agriculture reconstruction project’s
goal was to double the production of 30,000 Iraqi farms within
the first year. The idea was to convince skeptical Iraqi farmers that
only with such new “wonder seeds” could they get large harvest
yields. As had been the case ten years earlier with American farmers,
desperation and a promise of huge gains would be used to trap
Iraqi farmers into dependence on foreign seed multinationals.
Coincidentally, Texas A&M’s Agriculture Program also described
itself as “a recognized world leader in using biotechnology:’ or
GMO technology. With their new seeds would come new chemicals-
pesticides, herbicides, fungicides, all sold to the Iraqis by
corporations such as Monsanto, Cargill and Dow.
The Business Journal of Phoenix, Arizona, reports that “An
Arizona agri-research firm is supplying wheat seeds to be used by
farmers in Iraq looking to boost their country’s home-grown food
supplies:’ That firm was called the World Wide Wheat Company
(WWWC), and in partnership with three universities, including
Texas A&M, it would “provide 1,000 pounds of wheat seeds to be
used by Iraqi farmers north of Baghdad:’9
According to Seedquest, a central information website for the
global seed industry, WWWC was a leader in developing “proprietary
varieties” of cereal seeds-i.e., varieties that are patented and
owned by a particular company. 10 These were the sorts of protected
GMO seeds contained in the Order 81. According to WWWC, any
“client:’ or farmer as they were once known, who wishes to grow
one of their seeds “pays a licensing fee for each variety:’ W3, as it
called itself, formally works in cooperation with the BioS Institute
of biosciences at the University of Arizona, which curiously
describes itself as a “state-of-the-art garage for bio-research.”ll
——————————————————————————-
Even more remarkable, according to the Phoenix Business
Journal article, “six kinds of wheat seeds were developed for the
Iraqi endeavor. Three will be used for farmers to grow wheat that
is made into pasta; three seed strains will be for bread-making.”12
That meant that 50% of the grains being developed by the US in
Iraq after 2004 were intended for export. Indeed, pasta was a food
fully foreign to the Iraqi diet, demonstrating that, rather than to
produce food for the starving 25 million war-weary Iraqis, Bremer’s
Order 81 was designed to create industrialized agro-business using
GM seeds for production geared toward global export.
Additionally, the $107 million USAID agricultural reconstruction
project had the aim to get the Iraqi government out of food
production. “The idea is to make this a completely free market;’
said Doug Pool, agriculture specialist with USAID’s Office of Iraq
Reconstruction. 13
The USAID aim-mirroring US and WTO policies-was to
help the new government phase out farm subsidies. “The Minister
of Agriculture has been quite good in doing that;’ Pool said. State
enterprises, such as the Mesopotamia Seed Co., “need to be spun
off and privatized;’ he declared. 14 He did not mention who would
have the cash in war-torn Iraq to buy such a. state seed company.
Only rich foreign agribusiness giants such as Monsanto could be
likely buyers.
To facilitate the introduction of patent -protected GM seeds from
foreign seed giants, the Iraq Agriculture Ministry distributed these
GM seeds at “subsidized prices:’ Once farmers started using the GM
seeds, under the new Plant Patent Protection rules of Order 81, they
would be forced to buy new seeds each year from the company.
Under the banner of bringing a “free-market” into the country, Iraqi
farmers were becoming enslaved to foreign seed multinationals.
In a December 2004 interview, Iraq’s US-educated interim
Agriculture Minister, Sawsan Ali Magid al-Sharifi, stated, “We need
Iraqi farmers to be competitive, so we decided to subsidize inputs
like pesticides, fertilizers, improved seeds and so on. We cut down
on the other subsidies, but we have to become competitive.”ls
———————————————————————————
In other words, money for Iraq’s impoverished farmers to buy
new seeds was earmarked for buying GMO “improved seeds” from
foreign multinationals like Monsanto.
At the same time, US commodity exporters were hungrily eyeing
new market opportunities. “Iraq was once a significant commercial
market for US farm products, with sales approaching $1 billion in
the 1980s;’ told Bush Administration former agriculture secretary
Ann Veneman-who had ties to Monsanto before she came to
Washington-to a conference of farm broadcasters in 2003. “It has
the potential, once again, to be a significant commercial market.” 16
What Veneman neglected to say was that during the Iran-Iraq
war in the late 1980’s, the Reagan and Bush Administrations disguised
arms and chemical weapons sales to Saddam Hussein’s Iraq
under the US Department of Agriculture Commodity Credit
Corporation export program. The scandal involved billions of US
taxpayer dollars and implicated former Secretary of State Henry
Kissinger and National Security Adviser, Brent Scowcroft, as well as
the Atlanta branch of the Italian Banco Nazionale de Lavoro
(BNL)Y
According to John King, vice chairman of the US Rice Council,
Iraq was the top market for US rice in the late ’80s, prior to the
1991 Gulf war. “The US rice industry wants to playa major role
once again in supplying rice to Iraq,” King told the US House
Agriculture Committee. “With the current challenges facing the
US rice industry … renewed Iraqi market access could have a
tremendous impact in value-added sales:’18
King added that, “The liberation of Iraq in 2003 by coalition
forces has brought freedom to the Iraqi people. 19 The resumption
of trade has also provided hope for the US rice industry:’ He failed
to mention that, in 2003, most US rice was genetically manipulated.
In Spring 2004 as Order 81 was promulgated by Bremer’s CPA,
supporters of the radical young cleric Moqtada al Sadr protested the
closing of their newspaper, al Hawza, by US military police. The
CPA accused al Hawza of publishing “false articles” that could “pose
the real threat of violence.” As an example, the CPA cited an article
that claimed Bremer was, “pursuing a policy of starving the Iraqi
————————————————————————————–
people to make them preoccupied with procuring their daily bread
so they do not have the chance to demand their political and individual
freedoms.”2o
That such articles would appear in light of Order 81 was hardly
surprising. Neither was it surprising that Bremer’s CPA would
vigorously try to silence such criticisms of its food policy given the
stakes for the entire GMO project.

Iraq, USA and the IMF Dictates

On November 21, 2004, the leading representatives of the Paris
Club of creditor governments issued a proclamation on how they
would handle the estimated $39 billion Iraqi government debt
owed to the industrial countries at large, as part of the estimated
$120 billion foreign debts from the Saddam Hussein era. Despite
the overthrow of the regime of Saddam Hussein, Washington was
initially not about to wipe the slate clean and declare the old debts
illegitimate.
The Paris Club governments agreed to new terms on the limited
$39 billion state-owed debts only after heavy pressure from US
Iraq Special Debt Negotiator, James Baker III. Baker was no novice
negotiator. He engineered the election of George W. Bush in 2001
through an appeal to the Supreme Court, and he is one of the closest
advisers of the Bush family.
In the ensuing horse trading with its OECD allies, the US
Government was quite happy to press for a major write-off of old
Iraqi debt to Paris Club creditors, for the simple reason that most
of that debt was owed to Russia, France, Japan, Germany and other
countries. The United States held a minor $2.2 billion of the total
debt.
The Paris Club members issued an official press statement:
The representatives of the Creditor Countries, aware of the exceptional
situation of the Republic of Iraq and of its limited repayment
capacity over the coming years, agreed on a debt treatment to ensure
its long term debt sustain ability. To this end, they recommended
that their Governments deliver the following exceptional treatment:
———————————————————————————–
- an immediate cancellation of part of the late interest, representing
30% of the debt stock as at January 1,2005. The remaining debt
stock is deferred up to the date of the approval of an IMF standard
program. This cancellation results in the write-off of 1l.6 billion
US dollars on a total debt owed to the Paris Club of 38.9 billion
US dollars;
- as soon as a standard IMF programme is approved, a reduction
of 30% of the debt stock will be delivered. The remaining debt
stock will be rescheduled over a period of 23 years including a
grace period of 6 years. This step will reduce the debt stock by
another 1l.6 billions US dollars increasing the rate of cancellation
to 60%;
- Paris Club Creditors agreed to grant an additional tranche of
debt reduction representing 20% of the initial stock upon completion
of the last IMF Board review of three-years of implementation
of standard IMF programs.21
The debt relief of Iraq, in which the principal occupier, the
United States, generously wrote off the debt owed by Saddam to
Washington’s rivals who had opposed the war on Iraq-Russia,
France, China-was bound with the proviso that Iraq adhere to
the strict IMF “standard program.” That standard program was the
same as the one applied to Indonesia, Poland, Croatia, Serbia,
Argentina and post-soviet Russia. It mandated Iraq to turn its economic
sovereignty over to IMF technocrats effectively controlled by
the US Treasury and the Washington administration.
Adding insult to injury, that old Iraqi debt of the Hussein era was
what international governments called “odious debts”-debts
incurred without the consent of the population and not in the
interest of that population-in short, illegitimate, as the debts of
the defunct Soviet Union had been. That did not bother
Washington, London and other members of the Paris Club. The
debt was a .useful weapon to control the “new” Iraq, and to force its
transformation into a “free market.” GM seeds and the industrialization
of agriculture would be at the heart of that forced change.
Privatization of state enterprises was at the top of the
Washington Consensus IMF program. free-market private enter-

——————————————————————————–

prise was also at the heart of the CPA’s 100 Orders of April 2004.
This was hardly a coincidence.
The IMF could be accurately labeled as the “policeman of globalization.”
Since the debt crisis of the 1980’s, the IMF enforced
brutal creditor austerity and debt repayment plans in developing
economies. The debt terms of the IMF were used to force countries
to virtually give away their most precious economic assets to foreign
interests in order to repay a debt that grew ever larger.
Typically, giant corporate banking and private interests stood
behind these IMF measures. They systematically imposed privatization
of state enterprises, elimination of public subsidies for food,
health and energy, and cuts in public education spending. Every
policy that would allow multinational corporations to dominate
postwar Iraq would thus be executed by the IMF and the Bremer
laws: a shrunken state, flexible workforce, open borders, minimal
taxes, no controls on capital outflows out of Iraq, no tariffs, and
no ownership restrictions.
The people of Iraq would lose hundreds of thousands of jobs,
and foreign products would force domestic Iraqi goods out of the
market, of which food would be one major product. Local businesses
and family farms would be unable to compete under the
imposed rules and foreign competition.
A typical victim of IMF conditions would inevitably be forced
to transform its national economy towards export in order to earn
dollars to repay their debt. The “carrot” for this was always promise
of an IMF “bailout” or “rescue” loan. The blackmail behind the
IMF carrot was the threat that a victim debtor country would be
permanently blacklisted from all foreign credits should it refuse
the IMF conditions.
Iraq was to be no different. The US-mandated Iraqi elections
were intended to set the legal stage to bind Iraq’s government to the
severe IMF controls. In effect, this would place the IMFas the “neutral”
agency responsible for Iraqi adherence to the 100 Bremer
Orders. The IMF would force Iraq to join Washington’s global
vision of a “free market.”
————————————————————————————-
The IMF planned to reach a specific arrangement with Iraq’s
new government sometime after the January 30, 2005 Iraqi elections.
Since the relief of a large amount of Iraq’s external debt was
dependent on approval by the Fund, the IMF had considerable
leverage in its negotiations with Iraqi leaders.22
United Nations Security Council Resolution No. 1483 had given
Bremer the power to manage occupied Iraq, but this was to be
within the parameters of international law. Bremer’s 100 Orders
and economic “shock therapy” however, were undertaken in utter
violation of international law.
As protests against the Iraqi privatization and violent attacks
on American companies spread, it became urgent to conceal this ·
embarrassing fact. Bremer therefore rushed back to Washington
to discuss with the President a new scheme for taking over Iraq’s
economy. The result was the interim regime of Iyad Allawi, and
the announcement of Iraqi elections for January 2005. Allawi, a
hand-picked Washington protege who had worked with the CIA for
years, was to “legally” implement the illegal Bremer decrees.
Under Order 39 of what became known in Iraq as “the Bremer
Laws:’ Iraqi industries and markets were to be opened to foreign
investment with few restrictions. These laws were formulated in a
way which would make it very difficult for either the interim government
or any subsequent Iraqi government to revoke or repeal
these policies.
Indeed, Bremer cemented the 100 Orders with Article 26 of the
Iraqi interim constitution, which ensured that once sovereignty
was handed over to the interim government, it would be powerless
to change the Bremer Laws. In addition, hand-picked US sympathizers
were inserted by Bremer into every Iraqi ministry, and were
empowered with the authority to override any of the decisions
made by subsequent Iraqi governments.
The presence of 132,000 US troops across Iraq, firmly embedded
in some 14 new US military bases constructed across the country
after 2003, were to guarantee that. It was becoming clear to most
Iraqis by late 2004 just what Washington meant when it used the
noble words, “planting the seeds of democracy” in their nation.
———————————————————————————
The seeds had nothing to do with the ability of ordinary Iraqi citizens
to determine their own independent destiny.
After official authority was transferred in June 2004 from
Bremer’s CPA to the Interim Iraqi regime headed by CIA asset,
Allawi, the latter agreed to accept debt relief in exchange for its
“openness” to IMF-imposed reforms. Thus, in a memorandum
attached to a “letter of intent” sent by Central Bank Governor
Shababi and Finance Minister Al-Mahdi to the IMF that September,
the men expressed their US-installed government’s eagerness to
“engage” with the fund. 23
“New financial sector legislation has paved the way for the
creation of a modern financial sector;’ the letter boasted, going on
to state that “three foreign banks have already been licensed to begin
operations;’ and that “a number of foreign banks have shown interest
in acquiring a minority ownership stake in private Iraqi banks.”
One bank was the London HSBC, which is among the largest in the
world.24
The forced transformation of Iraq’s food production into
patented GMO crops is one of the clearest examples of the manner
in which Monsanto and other GMO giants are forcing GMO crops
onto an unwilling or unknowing world population.
————————————————————————————–
Notes
1. Coalition Provisional Authority, CPA Official Documents, Orders, http://
www.cpa-iraq.orglregulations/#Orders.
2. Naomi Klein, “Baghdad Year Zero”, Harpers’ Magazine, September 2004.
3. Coalition Provisional Authority, op. cit. In its introduction, the document
declares, “Orders-are binding instructions or directives to the Iraqi people that
create penal consequences or have a direct bearing on the way Iraqis are regulated,
including changes to Iraqi law.”
4. Coalition Provisional Authority, CPA Official Documents, Order 81:Patent,
Industrial Design, Undisclosed Information, Integrated Circuits and Plant Variety
Law, http://www.iraqcoalition.orglregulations/index.html#Regulations. See also
Focus on the Global South and GRAIN, Iraq’s New Patent Law: A Declaration of
War against Farmers, http://www.grain.org, and Vandana Shiva, Biopiracy: The
Plunder of Nature and Knowledge, Green Books, Devon, UK, 1998.
5. William Erskine, Agriculture System in Iraq Destroyed: Self Sufficiency in Food
Production Years Away … , Press Release, 30 June 2003, http://www.icarda.orglNews/
2003News/30June03.htm.
6. Hope Shand, “Patenting the Planet”, Multinational Monitor, June 1994, p. 13.
7. GRAIN Press Release, Iraq’s New Patent Law: A Declaration of War Against
Farmers, Focus on the Global South and GRAIN, October 2004, http://
www.grain.org/articles/?id=6.
8. Ibid.
9. Jeremy Smith, “Iraq: Order 81″, The Ecologist, February 2005.
10. Portal Iraq, Seeds for the Future of Iraqi Agriculture, 27 September 2004,
http://www.portaliraq.com/news/Seeds+for+the+future+of+ Iraqi +agriculture
529.html.
1 L Daniel Stolte, “In the Trenches”, The Business Journal of Phoenix, 10 June 2005.
12. Ibid.
13. Christopher D. Cook, “Agribusiness Eyes Iraq’s Fledgling Markets”, In These
Times, http://www.mindfully.orglGE/2005/Iraq-US-Agribusiness-Profit15mar05.htm.
15 March 2005.
14. Ibid.
15. IRIN News, IRAQ: Interview with Minister of Agriculture, http://www.irinnews.
org, Baghdad, 16 December 2004.
16. Ann M. Veneman, Remarks by Agriculture Secretary Ann M. Veneman to the
National Association of Farm Broadcasters Annual Convention, 14 November 2003,
US Department of Agriculture, Washington D.C., Release No. 0384.03.

17. US Congressional Record, Kissinger Associates, Scowcroft, Eagleburger, Stoga,
Iraq and BNL, Statement by Representative Henry B. Gonzalez, 28 April 1992, US
House of Representatives, Page H2694.
18. John King cited in Christopher D. Cook, op. cit.
19. Ibid.
20. Ibid.
21. Paris Club, Iraq, hUp:/ /www.ciubdeparis.org, 21 November 2004.
22. International Monetary Fund, Iraq-Letter of Intent, Memorandum of Economic
and Financial Policies, and Technical Memorandum of Understanding, Baghdad,
24 September 2004.
23. Governor Shababi cited in Brian Dominick, “US Forgives Iraq Debt To Clear
Way for IMF Reforms” NewStandard, 19 December 2004. ‘
24. Ibid.

—Seeds of Destruction, Chapter 10 - Iraq gets American seeds of democracy, F. William Engdahl, 2007—

Teraz má vyjsť jeho nová kniha „Veľký dizajn”, ktorej názov necháva tušiť niečo kreacionistické minimálne v zmysle teórie inteligentného dizajnu. Hawking ale neskúma evolúciu živočíšnych druhov ako Darwin a iní po ňom. Hawking má oveľa globálnejší uhol pohľadu a zo svojej exaktnej aritmetickej mysle vidí vesmír ako kôpku galaxií a vracia sa v ňom späť do času 0.

Podľa internetových správ, ktoré sú o Hawkingovej chystanej knihe takmer na každom serveri je matné tušenie z názvu knižky mylné. Vedec roky pripútaný k vozíku už nekoketuje so slávnou otázkou, či s kozmom Boh hrá kocky alebo nie a podľa Reuters v nej má dokonca tvrdiť, že „pretože existuje zákon ako gravitácia, mohol vesmír vzniknúť z ničoho”.

Napadlo mi, že tento vedec predsa roky vie, že existuje gravitácia a predsa len teraz tvrdí toto. Osobne z takého útržku nechápem, čo tým myslí. Zdá sa mi ale, že pre Hawkinga je už veda náboženstvom, keď hovorí, že „nie je potrebné apelovať na Boha, že stvoril vesmír”.  Že to urobili prírodné zákony…

Aj ja rád myslím vedecky, odvolávam sa na kauzalitu, biochemické a neuronálne procesy a celkovo, je mi bližší koncept vedy, než náboženstva, založenom na autoritách (terajších i minulých). Vo svojej obmedzenosti si ale neviem predstaviť, ako v čase 0, keď vlastne ani čas ani priestor nie je, niečo také bombastické ako náš vesmír vznikne. Hawking hovorí o spontánnom vzniku, ale keď sa nad tým zamýšľam, príde mi to rovnako divné, ako keď niekto povie, že to bol Boh, kto dal podnet k Veľkému Tresku. A možno ešte divnejšie. Totiž, v medicíne, keď nazývame niečo slovíčkom „spontánny” (napríklad spontánny pneumothorax, spontánny potrat a podobne), tak všetci tušíme, že hoci to je spontánne, má to svoju príčinu, ktorú však aktuálne nemáme možnosť  zistiť.

Že to skrátka nie je len tak, samo od seba, ex nihilo.

Je mi teda blízka myšlienka, že i s vesmírom to je podobne. Že to proste nemáme možnosť zistiť. Ak sa Hawking tvári, že to spoznal, tak mu asi sadnem na lep a knihu si prečítam. Obávam sa však, že ide zas skôr len o vieru, než o serióznu vedu.

Veda totiž vo svojom dôvodení vždy pozná tesné mantinely, cez ktoré sa nevie a ani nemá predriapať.

Vo veľkej miere oproti sebe stoja dva názory. Ľudia, ktorí majú s našimi spoluobčanmi bohaté skúsenosti a ľudia, ktorí hlásajú STOP diskriminácií a rasizmu, ale živého Róma videli akurát tak na obrázku. V poslednej dobe sa zdvihla obrovská vlna odporu.

Ja osobne to vnímam ako obrovské vedro do ktorého postupne kvapkajú malinké kvapôčky…ale vedro sa raz preleje. Ukradnú vám úrodu zo záhrady čo ste si poctivo dopestovali? Kvap…. rušia nočný kľud- zavoláte políciu a len čo odídu je to ešte horšie?? Kvap…kvap….

Tento svet žije v nádhernej predstave multikultúrnej a liberálnej spoločnosti. Ale realita je úplne iná. Sama som strávila rok v Amerike a štvrť roka v Nemecku. Mám veľa priateľov z rôznych rás. Lenže zásadný rozdiel, keď stojíte trebárs na zastávke autobusu a vedľa vás stojí aj biely, čierny , či žltý je v tom, že okrem farby pleti sa od vás nijak zásadne nelíšia. Žijú si svoj život ako vy, chodia do práce ako vy…. no a potom tu máme Rómov. Žijú v osadách na okraji mesta, alebo dedín. Všade okolo špina a bodrel. Ich jediným pohybom je prechádzka do krčmy a naspäť a samozrejme rozmnožovanie, lebo čím viac detí, tým viac dávok. Ale existujú samozrejme aj svetlé výnimky. Sú Rómovia, ktorí sú študovaní, majú maturitu či dokonca VŠ. A sú aj početné rodiny, ktoré nie sú problémové - výnimka len skutočne potvrdzuje pravidlo. Ale toto percento, ktoré sa dokáže prispôsobiť normálnemu chodu spoločnosti bohužiaľ nie je veľké. Aj medzi bielymi sa nájde veľa neprispôsobivých, hlúpych ľudí. Ale zvyšujúca sa kritika tohto etnika nevzniká pre nič za nič.

Často sa aj objavuje názor, že kritika Rómov je to isté ako kritika Židov počas 2SV. Toto tvrdenie sa mi zdá maximálne absurdné keďže sú to dve úplne odlišné veci. Tak pre porovnanie, po vojne v Nemecku zúrila kríza a vysoká nezamestnanosť. Židia boli odjakživa výborní obchodníci a bankári. Bolo ľahké ukázať na nich, lebo boli odlišní a zarizovať im majetok. Okrem toho v koncentračných táboroch nekončili len Židia, ale aj ostatné „neárijské obyvateľstvo“ a aj samotní Nemci, ktorí prestali byť pohodlný pre hitlerovský režim. Nikto tu neposiela Rómov „do plynu“. Ozývajú sa len zúfalé hlasy ľudí, aby ŠTÁT začal túto situáciu konečne riešiť. Je však pravda, že nečinnosť štátu nahráva do karát radikálnym skupinám. (Kotlebovci)

Bohužiaľ za tento problém si môžeme aj my sami. Nemyslím tým teraz len bielych, ale hlavne tú vládnucu časť. My sme ich naučili využívať výhody nášho sociálneho systému, ale zabudli sme ich naučiť doňho prispievať. My sme si to spôsobili a len a len my to musíme riešiť. Ale ako? Na túto otázku odpoveď nepoznám a ani neviem či ju niekedy niekto nájde. (ak áno zaslúži si Nobelovu cenu :D) V prvom rade musíme prestať pomenúvať, každý výrok ohľadom Rómov slovom: RASIZMUS. Dáme im prácu a stopneme dávky?? Nemôžeme, lebo budeme označení ako rasisti. Tak im naďalej budeme stavať sociálne byty ktoré do roka rozoberú na triesky a zvyšovať dávky…………… a priamo úmerne sa bude zvyšovať aj kriminalita.

Ďalší dôležitý fakt, ktorý by som chcela spomenúť sú štatistiky. Kým typická biela rodina vychová 1 až 2 deti, typická cigánska aj 5 či 7. (A to väčšina z nich končí v detských domovoch). Z toho logicky vyplýva, že Rómska komunita sa rýchlo rozrastá. Zvyšuje sa zaťaženie štátu (dávky) a ľudia sa začínajú sťahovať preč z problémových oblastí. Dokedy to bude takto pokračovať?

A kým štát na tento problém stále kašle, do vedra stále kvapká….kvap…..kvap….

Ebioniti boli židovskí kresťania, ktorí trvali na neprerušenom dodržiavaní židovského zákona rovnako kresťanmi aj židmi. Sú skupinou kresťanov, proti ktorým stál Pavol v jeho liste Galaťanom. Ich názov pochádza pravdepodobne zo slova “ebion”, ktoré znamená chudobu, keďže členovia tejto komunity dobrovoľne podľa vzoru Ježiša žili v chudobe. O tejto skupine kresťanov písali tiež prví cirkevní otcovia, od ktorých máme hlavné zdroje. Najviac informácií nájdeme u Tertuliána a Ireneja, ktorí túto skupinu vykresľovali ako heretickú.

Táto skupina bola nasledovateľom Jakuba, Pánovho brata, a vodcu cirkvi v Jeruzaleme. Zaujímavosťou vo vysvetľovaní Ježišových bratov je to, že prvé snahy o popretie toho, že Mária mala deti s Jozefom kvôli jej panenstvu neboli vysvetľované ako Ježišovi bratranci, tak ako znie vysvetlenie dnes, ale ako Ježišovi nevlastní bratia, pretože Jozef si vraj Máriu bral v staršom veku a mal už vlastné deti z predchádzajúcej rodiny.

Títo kresťania tvrdili, že ich kresťanstvo má základy priamo u Jakuba, Ježišovho brata, čo im dovoľovalo tvrdiť určité veci s väčšou autoritou. Jednou z nich bolo aj dodržiavanie Mojžišovho zákona kresťanmi aj pohanmi. Táto skupina kresťanov bola pravdepodobne prvotným najstarším druhom kresťanstva. V tých časoch boli prví nasledovníci Krista židia, ktorí chápali Ježiša ako židovského mesiáša od židovského Boha pre židovský ľud ako naplnenie židovského zákona. Sám Ježiš v Matúšovi obracia svoje učenie len pre Izrael a káže k pohanom nezabočovať. „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte, choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! (Mt10,5-6). Preto je zrejmé že požadovali, aby bol človek židom ak chce byť členom tejto viery.

Táto skupina je dôkazom toho, že heréza nie je vždy nejaké nové učenie, ale v tomto prípade je práve  odmietnutím pohnúť sa novým smerom. Práve preto bola teológia tejto skupiny neskôr označená za herézu.

Hlavným problémom tejto skupiny nebolo len dodržiavanie Mojžišovho zákona, ale aj ich pohľad na osobu Ježiša. Títo židia chápali vieru židovským spôsobom a boli striktní monoteisti. Ježiš nemohol byť bohom pretože to by boli už dvaja bohovia a pojem svätej trojice vznikol až neskôr na báze syntézy gréckej filozofie. Pre týchto ľudí bol Ježiš človekom a nie Bohom. Človekom, z ktorého spravil Boh svojho mesiáša. Mesiášom sa stal Ježiš preto, lebo bol najspravodlivejším človekom tej doby, a Boh si ho preto „adoptoval“. Ebioniti sú tiež známi ako adopcionisti, pretože vyznávajú kristológiu adopcie. Heréza tejto skupiny teda popierala Ježišove božstvo a jeho zrodenie z panny. Ebioniti verili, že Ježiš sa narodil prirodzeným spôsobom Jozefovi a Márií ako každé iné dieťa.

Možno sa spýtame, ako je možné, že takéto hlavné veci popierali? Mali si prečítať Nový zákon! V skutočnosti ale nový zákon ešte neexistoval. Ebioniti mali vlastnú zbierku písem, ktoré oni považovali za svoj kánon, ešte predtým ako bol uzákonený kánon terajší. Vychádzali s veľkou pravdepodobnosťou s pôvodnej verzie Matúša, ktorý je k židom najbližšie evanjelium, pretože do popredia stavia Ježišov židovský pôvod a tiež židovský pôvod jeho nasledovateľov, ktorý musia dodržovať židovský zákon do „poslednej čiarky“.(Mt5,17-20) Ebioniti odmietali všetky listy Pavla, ktorého považovali za heretika, keďže odmietal spásu na základe dodržiavania židovského zákona.

V tom istom čase vystupovala skupina ranných kresťanov, ktorý sa nazývali Marsioniti, a boli striktne antižidovský. Boli to nasledovatelia známeho filozofa a teológa druhého storočia, ktorý sa volala Marsion. Na rozdiel od ebionitov, pre marsionitov bol apoštol Pavol apoštolom par excelance, kvôli učeniu, ktoré tvrdí, že spása prichádza mimo plnenia zákona. Marsion vyznával teológiu dualizmu, keď veril, že Evanjelia pochádzajú od Ježiša a Zákon od Boha Starého Zákona. Tieto dve osoby boli preňho tak odlišné že ich postavil do protikladu. Boh Ježiša poslal Ježiša na tento svet aby ho vykúpil od násilnosti boha židov – Yahweho. Boh Ježiša bol pre nich neznámym novým Bohom, a nazývali ho aj Neznámym. Tento Boh nestvoril svet, prišiel ho len vykúpiť sponad vlády Yahweho. A keďže tento svet nestvoril, neviaže sa nijako na materiálny svet. Z toho im vyplynulo, že Ježiš samotný sa nemohol narodiť, lebo to je materiálny proces. Marsioniti verili že Ježiš nebol človekom z mäsa a kostí. Marsion bol prvý, kto prišiel s myšlienkou zostavenia kánona, ktorý zostavil okolo roku 130 v Ríme. Jeho kánon obsahoval 11 kníh. Boli to všetky Pavlove listy, ktoré sú v terajšom kánone okrem 3 z nich a evanjelium podľa Lukáša. Lukášove evanjelium je považované za evanjelium najbližšie pohanom, a v niektorých pasážach až anti židovské, čo Marsionitom a ich teológií vyhovovalo.

Samozrejme v Lukášovom evanjeliu sú pasáže kde sa hovorí, že Boh stvoril tento svet a tiež sú tu autoritatívne odvolania na Starý Zákon. Marsion tvrdil, že tieto prvky sú neskorším falzifikátom pri prepisovaní tohto evanjelia a pôvodná verzia Lukáša ich neobsahovala. Preto sám Marsion prepísal Lukáša bez týchto pasáží, ktoré odporovali jeho teológií.

Zachovalo sa tiež Marsionove dielo Antitézy, kde porovnáva Boha starého a nového zákona, pričom ukazuje ako sú títo dvaja nezlučiteľný. Boh starého zákona dáva židom zasľúbenú zem, ale problémom je, že v tej zemi už niekto žije. Tak Boh prikáže ísť do Kanánu a vyvraždiť celú populáciu. Na druhej strane Boh Ježiša káže nastaviť druhé líce ak vás niekto udrie a modliť sa za svojich nepriateľov čo bolo pre Marsiona logicky nezlučiteľné.

Treťou najväčšou skupinou boli takzvaní gnostici, ktorých názov pochádza z gréckeho slova gnosis – znalosť, vedomosť. Títo ľudia verili, že vedomosť je dôležitejšia ako viera a práve vedomosť je kľúčom ku spáse. Stvorenie materiálneho sveta bola podľa nich kozmická katastrofa. Gnostici verili v mnohých bohov a jeden z nich bol pri tejto katastrofe vyhodený ostatnými bohmi z ich prítomnosti. Stihol ale ukradnúť element božskosti a vytvoril materiálny svet, ktorý slúžil ako väzenie tohto elementu. Ľudia majú tento element v sebe. Preto niektorí cítia akoby sem nepatrili, lebo vlastne nepatria, sú len uväznení v materiálnom tele, z ktorého sa snažia oslobodiť. Cieľom gnostikov je objaviť a oslobodiť v sebe božský element pomocou tajných vedomostí. Vedomostí kto skutočne sme, odkiaľ sme prišli a kam patríme. Túto vedomosť prináša božská bytosť, v tomto prípade Kristus. A tí ktorí sú vyvolení a dostane sa im tohto učenia spoznajú ako sa vrátiť späť do ich skutočného domova.

Kresťanskí gnostici boli pre ortodoxných najťažším živlom, pretože nevytvárali vlastné cirkvi alebo boli súčasťou fungujúcich kresťanských cirkví. Považovali sa za duchovné elity v rámci cirkvi. Recitovali rovnaké krédo a zúčastňovali sa rovnakých bohoslužieb, ale v skutočnosti za tým všetkým videli hlbší tajný zmysel.

Všetky tieto skupiny tvrdili, že sú pôvodné a prvotné verzie kresťanstva a všetci ostatní sú heretici. Každá z nich mali svoje sväté knihy a svojich nasledovateľov. Všetky tieto skupiny kresťanstiev zápasili o nasledovateľov a svoju pravdu, až nakoniec vyhrala jedna z nich a to tá ortodoxná, ktorá formovala kresťanský západ až dodnes. Ebioniti, marsioniti, gnostici a ortodoxní boli štyri najhlavnejšie prúdy kresťanstva, no v skutočnosti bolo menších skupín a kresťanstiev ešte viac no nemáme o nich už tak presné záznamy.

Zdroj:

Prof. Barth D. Ehrman, PhD., Univerzitná prednáška - História ranného kresťanstva, The Teachnig Company.

   K Zemi sa blíži súd! Jeho priebeh bude závisieť od postoja ľudí. Od toho, nakoľko vo svojom živote stoja alebo nestoja v súlade so Zákonmi stvorenia, čiže v súlade s Božou Vôľou! Čím väčší bude totiž tento súlad, tým menšie negatívne dôsledky bude mať pre našu civilizáciu postupné približovanie sa hviezdy súdu.

   Skúsme si teoreticky predstaviť, že by sa na Zemi do doby jej bezprostredného príchodu, čo už mimochodom nie je až tak ďaleko, udiala duchovná revolúcia. Že by ľudia začali dobrovoľne poznávať a prispôsobovať svoj život vyššie spomínaným Zákonom stvorenia. Že by im začali  prispôsobovať svoje myslenie, cítenie, reč i jednanie.

   Ak by k niečomu takémuto naozaj došlo, prichádzajúce dianie by iba podporilo všetko to dobré, už správne stojace a zachvievajúce sa so Zákonmi stvorenia, čo by muselo vyústiť do doposiaľ nepoznanej harmónie a dokonalosti.

   Ak by sa totiž pozemské ľudstvo počas celej svojej histórie duchovne vyvíjalo správne, v dnešnej dobe by už stálo na takej výške a bolo by tak zrelé, že by s jasotom a radosťou vítalo príchod veľkej kométy, hviezdy súdu. Lebo jej príchod by v prípade duchovne zrelého ľudstva žiadnym súdom nebol.

   Áno, z neuveriteľných diaľav vesmíru sa už k našej planéte blíži veľká kométa. Prichádza preto, aby svojim žiarením konečne urobila poriadok vo stvorení! Bola k nám poslaná z vysokých duchovných sfér a na svojej dráhe stvorením sa jej duchovné jadro postupne obaľuje hmotou, aby vo chvíli, keď nadíde čas a ona sa priblíži k Zemi, bola všetkým viditeľná aj hrubohmotne.

   Silné duchovné žiarenie, ktoré so sebou prináša však nie je ani dobré, ani zlé. Predstavuje iba zvýšený prílev neutrálnej Božej sily, ktorá bude pôsobiť ako obrovský urýchľovač. Jej bezprostrednou blízkosťou sa dostane  absolútne všetkému na tejto planéte nesmierneho posilnenia, nech už je to dobré, alebo zlé.

   Tento dej môžeme pripodobniť k dianiu v skleníku. Je ňom umelým spôsobom zvýšené teplo a vlhkosť, čím vznikajú podmienky, v ktorých rastliny omnoho rýchlejšie rastú a prinášajú svoje plody.

   Podobným skleníkom sa stane aj naša Zem, podrobená žiareniu veľkej kométy. Všetko dobré a správne stojace v súlade so Zákonmi stvorenia, posilnené zvýšenou silou nádherným spôsobom rozkvitne a prinesie svoje dobré ovocie.

   Avšak úplne rovnakým spôsobom bude posilnené aj to zlé a nesprávne! Zlé a nesprávne má ale svoju konečnú hranicu, ktorou je …seba zničenie! Áno, vrcholným vystupňovaním zla a negativity je hrôza, katastrofa a des a to všetko končiace seba zničením, v ktorom zlo pod tlakom žiarenia hviezdy súdu zničí nakoniec samo seba.

   Príchod veľkej kométy je neodvratný! Je iba na nás, v akom vnútornom stave nás zastihne. Ak v nás bude prevládať dobro, budeme posilnení v dobre a ak bude prevládať zlo, posilní a rozbujnie sa v nás to zlé, aby nás nakoniec úplne zničilo.

   Od vzájomného pomeru medzi dobrom a zlom bude závisieť miera trosiek zrútenia celého doterajšieho spôsobu života na tejto planéte, lebo to zlé v ľuďoch sa vystupňuje až na maximum, aby sa nakoniec obrátilo proti sebe a vzájomne samo seba vymazalo. Žijeme vskutku veľmi vážnu dobu, v ktorej sa rozhoduje o miere zničenia tejto civilizácie!

   Buďme si teda vedomí toho, čo sa neodvratne blíži a čo nás v nijakom prípade neminie! Je naozaj najvyšší čas, aby sme sa už konečne priklonili k pravým životným hodnotám! K ich nájdeniu, poznaniu a životu podľa nich! K mysleniu a jednaniu v súlade s nimi, aby vo chvíli príchodu hviezdy súdu v nás mohlo byť posilnené iba dobré a správne, k čomu sme sa sami dokázali dobrovoľne ešte včas prikloniť.

   V dnešnej dobe záleží na každom z nás! Na našom duchovnom pozdvihnutí a znovu obnovení všetkého toho dobrého a ušľachtilého, čo sa v nás skrýva. Ak by sme totiž všetci spoločne dokázali na zemi rozpútať duchovnú revolúciu dobra, pomoci a vzájomnej spolupatričnosti medzi ľuďmi, potom by sa naozaj nebolo čoho v blízkej budúcnosti obávať.

   Ak sa ale náš vnútorný stav, naše myslenie a cítenie, ale aj náš slovný prejav a jednanie, naše medziľudské vzťahy, pracovné vzťahy i vzťahy medzi národmi budú pohybovať v tých intenciách, ako je tomu dnes, každý uvažujúci človek ľahko pochopí, ako asi môže dopadnúť on sám osobne i celý tento svet v intenzívnom žiarení veľkej kométy, ktorá sa nebude nikoho na nič pýtať a od nikoho prijímať žiadne ospravedlnenia. Jej žiarenie iba v každom človeku posilní a poženie k rozkvetu presne to, čo skrýva vo svojom najhlbšom vnútri! Presne to, akým v skutočnosti je!

   To, čo nás čaká a čo nás neminie však nemá byť dôvodom na letargiu, ale naopak, výzvou k činu a k zmene seba samých! K snahe o duchovné pozdvihnutie nás samotných, našej rodiny, nášho blízkeho okolia i celej spoločnosti! Lebo veľká kométa sa nezadržateľne rúti vesmírom a každou sekundou nám na to zostáva čoraz menej času.

   M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

   PS. Zvyšujúce sa vesmírne žiarenie, spôsobené približovaním sa veľkej kométy vyvoláva už teraz rôzne prírodné anomálie, ktoré si vedci nevedia vôbec vysvetliť. Vysvetlenie ich príčin totiž spočíva práve v zvyšovaní intenzity spomínaného vesmírneho žiarenia, o ktorom, a o ktorého zdroji ešte súčasní materialistickí vedci vôbec nič nevedia. Ako príklad pripájam jeden článok. Je napísaný vedeckou terminológiou, avšak jeho podstatu možno zhrnúť do jedinej základnej myšlienky. Tá znie: Deje sa niečo, čo nechápeme! Čo nedokážeme vysvetliť!

   A dovolím si iba podotknúť, že ničivé požiare, záplavy a iné anomálie, ktoré nás v súčasnosti tak intenzívne postihujú sú spôsobené presne rovnakým činiteľom.

Rekordní kolaps vrchních vrstev atmosféry Země - NASA a vědecká sféra jsou šokováni

   15. července 2010 Vrchní vrstva zemské atmosféry nedávno zkolabovala v rámci bezprecedentně velké kontrakce, jejíž velikost samotná vědce přiměla kroutit hlavami, oznámila NASA ve čtvrtek. Vrstvy plynu – zvané termosféra – nyní opět stoupají. Tento typ kolapsu není ojedinělý, ale jeho rozsah vědce šokoval.

   „Jde o největší kontrakci termosféry za posledních 43 let,“ řekl John Emmert z Naval Research Lab, hlavní autor studie oznamující toto zjištění ve vydání časopisu Geophysical Research Letters z 19. června, „je to rekord kosmického věku.“

   Ke kolapsu došlo během období relativní sluneční neaktivity – zvané solární minimum od r. 2008 do r. 2009. U těchto minim je známo, že atmosféry ochlazují a stahují, nicméně nedávný kolaps byl dva až třikrát větší, než by nízká solární aktivita mohla vysvětlit.

   „Děje se něco, co nechápeme,“ řekl Emmert.

   Termosféra se nachází nad zemským povrchem, blízko místa, kde se naše planeta setkává s okrajem vesmíru. Její výška sahá od 90 do 600 km nad povrch. V této výšce létají satelity a meteory a svítí polární záře. Termosféra reaguje silně se sluncem, takže je velmi ovlivňována obdobími vysoké nebo nízké solární aktivity. Tato vrstva pohlcuje extrémní ultrafialové záření (EUV) ze slunce dříve, než může dosáhnout země.

   Když je sluneční aktivita vysoká, sluneční EUV ohřívá atmosféru, což způsobuje, že se nafoukne jako pěnový bonbon držený nad táborákem. Když je sluneční aktivita nízká, dochází k opaku.

  V současné době byla solární aktivita extrémně nízká. V r. 2008 a 2009 byly sluneční skvrny ojedinělé, sluneční erupce téměř neexistovaly a sluneční EUV radiace byla na dolním konci křivky.

   Přesto, termosférický kolaps 2008-2009 nebyl pouze větší, než jakýkoliv předešlý kolaps, byl také větší, než by mohla vysvětlit sluneční aktivita samotná.

   Aby kolaps vypočítal, Emmert zanalyzoval míru rozpadu více než 5,000 satelitů kroužících nad zemí v letech 1967 až 2010. To mu poskytlo vzorky termosférické hustoty, teplot a tlaku za téměř celý kosmický věk.

   Emmert tvrdí, že kysličník uhličitý (CO2) v atmosféře by mohl hrát ve vysvětlení atmosférického kolapsu roli. Tento plyn funguje jako chladivo, snižující teplo prostřednictvím infračerveného záření. Je široce známo, že úroveň CO2 se v zemské atmosféře zvyšovala. Další CO2 v termosféře mohl zesílit ochlazovací působení solárního minima.

   „Ale čísla až tak nesouhlasí,“ řekl Emmert. „Dokonce i když vezmeme v úvahu CO2 na základě našich nejlepších znalostí toho, jak funguje jako chladivo, nemůžeme termosférický kolaps plně vysvětlit.“

V celom Novom Zákone sa Manaen, volaný aj Manahen, spomína iba v tejto jedinej vete. Tá však v sebe skrýva zlom priam tektonický - vyvolaný silným napätím medzi dvoma proti sebe tlačiacimi faktami: Manahen bol učiteľom cirkvi v Antiochii, kde vznikla jedna z prvých kresťanských obcí na svete; a zároveň bol vychovaný spolu s  Herodesom Antipom, čo zrejme  znamená, že Manahenova mama kojila aj malého princa, budúceho kráľa a úhlavného nepriateľa cirkvi. A keďže mlieko nie je voda, ako vravieval gróf Teleke z Tölökö, dá sa podľa tejto jedinej vety súdiť, že Manahen mal dobrodružný život. Usúdil tak aj Pavol Országh Hviezdoslav, keď z neho urobil nosnú postavu drámy Herodes a Herodias (2). Nie titulnú, tou je kráľ so svojou manželkou, a možno ani nie hlavnú, tou je asi Ján Krstiteľ, ale určite nosnú, lebo práve Manahen je nositeľom hlavnej témy drámy – vernosti. 

Manahen je vrchným dvormajstrom na dvore Herodesa Antipu a v čase kráľovej neprítomnosti dbá o jeho sídlo a celý dvor. Svojho kráľa má úprimne rád ako vlastného brata, ctí si ho ako svojho panovníka a je mu celým svojím srdcom oddaný. A Antipa to dokáže oceniť:

Som spokojný,

môj Manahene ľúby. Oj, tys’ bol

vždy našou snímkou vernou; samodruh

môj, schovávateľ mojich zámyslov

i túžob skladník zavše! — Nenadarmo

sme jedných ňadier zvisli ovocím:

staď súvis náš…

Príbeh o Manahenovej vernosti spúšťa Herodesova nevera. Na svojej ceste z Ríma do Galiley sa zastavil u bratranca Filipa, nie aby ho pozdravil, ale aby mu manželku Herodias, do ktorej sa bol zadíval, odviedol. Tú si aj privádza domov, odkiaľ vyženie svoju zákonitú manželku Tamar. Keď to vidí Manahen, zarmúti sa, lebo rovnako ako kráľovi je jeho srdce verné aj žene, a nedokáže pochopiť, že srdce kráľovo nie. V jeho duši, doteraz jednoliatej, pokojnej a nepochybujúcej, ho začne čosi tlačiť. Ale zatiaľ vydrží ten tlak, je ticho, veď: …čo robiť? Kráľovskému povleku musí sa ľúbiť, i keď ho ťahajú po tŕní… Ale namiesto jeho sa ozýva iný hlas -  volajúceho na púšti. Prorokovi Jánovi Krstiteľovi vždy s bázňou načúvali všetky uši v Galilei; jeho slová znejú ako zvony. Sám Manahen cíti k prorokovi veľkú úctu a považuje ho za muža božieho, na ktorého sa nebo ohliada; dokonca aj Antipa rád vyhľadáva jeho múdrosť. Pokiaľ si namiesto rady jedného dňa nevypočuje obžalobu:

Ani králi nie sú bohovia

na zemi, ale biedni smrteľníci,

jak žobráci; a pod zákonom sú

i s poddanými rovným: ani im

nevoľno prestupovať desatoro

beztrestne, ani dopúšťať, by ich

kto prestupoval z poddaných. — A vy,

vy, kráľu, tak ste ťažko zhrešili

a hrešíte čo deň, to znova proti

nim bez rozdielu, bez výnimky… Stojte

už, kajajte sa!

…a Ján Krstiteľ konči v žalári. Mahanen však dúfa v šľachetnosť milovaného kráľa, a keď urazeného Herodesa prejde zlosť, úpenlivo ho prosí o  milosť pre Jána:  Slobode ho daj spiatky, po ktorej tak mrie i to nerozumné vtáča v klietke; vráť ho jeho zbožnému povolaniu; opusteným učeníkom ho dožič znova, biednemu dopraj ľudu, ktorý si ho tak obľúbil; až nakoniec aj dostáva kráľovský sľub, že ako slnko vybŕdne z temnosti nočnej, vyjde i on z temnice a pozdraví ho slobodný…

Ale na druhý deň, ako je známe, dá Herodes Jána sťať a jeho hlavu doniesť na mise pre zvodlivú Salome. V tej chvíli Mahanen viac nevydrží tlak hlbokých silných citov dosiaľ skrývaných, vyrazia, duša sa mu zatrasie a jeho vernosť kráľovi sa zlomí; z tichého a pokorného kráľovho dvormajstra sa stáva kráľov žalobca. Prefrkla do neho iskrička zápalu Jánovho, Jánov duch v ňom horí, Jánove slová hovorí:

Hach, vierolomný kráľu, čos’ to spáchal!?

Tak držíš sľub, mi daný pred chvíľou,

že vyrknúc ho, už si ho zrušil aj,

mu nedajúc dňa dožiť druhého?

Žráči prorokov!

Ó, zmeria, zváži vám Hospodin —

ten neomylný merič, vážiteľ

počinov ľudských, zváži, zmeria!

…

A dnes, vidiac ťa,

čos’ učil, smrťou stvrdiť, prívržencom

som sa stal tvojím nesklátiteľne,

tvoj nasledovník som, som učeň tvoj!

Tys’ burácal v svet: Čiňte pokánie!…

Tak napravte sa vnútri, by ste zvonku

sa skutky zaskveli!… Tam nadpradiem

niť slabučkú — a, hlavo proroka

ty umučená, tvoj vždy pred sebou

upomínavý obraz, budem učiť,

jak sily postačia: cnosť jedine

že človeka je pravou hodnotou,

nie šarlát na ňom, nie v ňom maškŕt hŕby…

a pravdou jadro že, nie libač pliev…

A budem hromžiť: zhyňte, rozkošníci

a zhýralci, čo cudzích prác a snáh

žeriete mozole, pot chlepcete!…

A budem hlásať vzdor, smrť tyranom,

kdekoľvek trkajú tí vzteklí býci

do boka slobodu, a spásajú

osenie ľudu, Boha šliapu česť!

Mahanen sa postaví na čelo úspešnej vzbury proti kráľovi, Herodes aj Herodias utekajú, vládu preberá cudzinec Aretas, kráľ arabský. Neskôr sa Mahanen pridáva k Jánovým učeníkom, aby sa nakoniec stal učiteľom cirkvi v Antiochii. Pre mnohých vlastencov však iste zostal mrzkým zradcom kráľa a vlastizradcom.

Pre mňa je Manahenov príbeh vo Hviezdoslavovej úžasnej dráme svedectvom, že pravou cnosťou človeka je vernosť. Vernosť žene a rodine, vernosť vlasti či kráľovi, vernosť Bohu, vernosť pravde. A šťastný je človek, ktorý nemusí jednu postaviť proti druhej. Mahanen to urobiť musel; keďže bol človekom vnútorne pravdivým a nedokázal žiť v neprávosti a krivde, jeho vernosť kráľovi sa zákonite zlomila. Zdrvilo ho to, ale zároveň utužilo. Či zostal pri tom vlastencom?

A čo to znamená? Kto je to vlastne vlastenec? Ten, ktorému vždy iba dobro vlasti na srdci leží? Nuž ale každý má svoju predstavu o dobre. Potom by bol zrejme najväčší vlastenec istý futbalista, lebo ten svoj národ gólom rukou prenesmierne potešil, aj keď kvôli tomu pravde oči vyklal. Potom by zrejme najväčší vlastenci boli komunisti, lebo tí kvôli vlasti neváhali aj človeka ponížiť, okradnúť, zabiť a pravdu znásilniť. Nie! Vlastenectvo nie je žiadnou cnosťou, je to len prázdne slovo, ktoré každý naplní iba z čoho je sám plný.

Oddnes sa budú deti učiť vlastenectvu podľa zákona. V pozore budú stáť v laviciach, nad nimi bude povinne visieť zástava aj štátny znak, povinne budú spievať hymnu. Ale hneď potom, o pár minút neskoršie, budú v tých istých triedach, v tých istých laviciach opisovať, našepkávať, fixlovať a blufovať -  jedným slovom podvádzať. A keď vyrastú, budú z nich veľkí vlastenci, ktorí nebudú váhať klamať, kradnúť či možno len tak nevinne falšovať podpisy v parlamente. Prečo?

Nuž preto, lebo vernosti sa podľa zákona učiť akosi nebudú.

***

(1)   Skutky apoštolov - 13:1

(2)   http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1143/Orszagh-Hviezdoslav_Herodes-a-Herodias/1

(citáty z hry sú vyznačené hrubým písmom)

Náročky som si zvolil tento provokatívny titulok, hoci sa nechystám nijak ospravedlňovať  čin Ľubomíra Harmana. Udalosť v Devínskej Novej Vsi, ktorú spôsobil tento smutne preslávený  48 ročný strelec, má priveľmi tragické následky. Najviac sa spomína vystrieľaná  rómska rodina. A práve v súvislosti s ňou sa vynárajú na povrch nové motívy konania vraha ako i zhubné ovocie dlhodobej neschopnosti  nášho právneho a bezpečnostného systému  riešiť  priestupky a trestné činy, ktoré  narúšajú pokojný život slušných občanov.

Už včera sa niektorí naši psychoanalytici vyjadrili  v súvislosti s následkami Devínskej tragédie na tému problémov s neprispôsobivými susedmi. Dalo sa z toho vydedukovať, že sa v krátkom čase dozvieme o nových okolnostiach priamo od najvyšších štátnych predstaviteľov. Tí však akosi mlčia, hoci ešte donedávna policajný prezident, minister vnútra i predsedníčka vlády nás neváhali informovať  o všetkom a zdieľať s nami svoje pocity. Dúfajme, že to súvisí skôr s korektným dovyšetrením celého prípadu než so strachom o vlastnú politickú kariéru. Totiž,  skončila sa selanka na spôsob maniak versus nevinné obete. Celý prípad má zrejme ďaleko komplikovanejšie pozadie, ktoré je dobre známe mnohým obyčajným či bežným ľuďom na Slovensku z ich každodenného života. Lebo u nás je pravidlom, že poctivý občan – obyvateľ domu, bytu  je rukojemníkom živlov, ktoré okupujú obydlie v jeho susedstve.

Podľa niekoľkých blogerov sa ukazuje, že päť obetí Ľubomíra Harmana bolo dlhodobo namočených  v aktivitách, ktoré sú  v hlbokom rozpore s dobrými mravmi a zákonmi  tohto štátu. Napriek tomu svoju činnosť vykonávali nebojácne až ostentatívne a pravidelne.  Štát a mesto to tolerovali, hoci trpiace okolie   zrejme podalo viacero podnetov na príslušné orgány. Preto sme dnes v kurióznej situácii. Pravdepodobne držíme štátny smútok možno nielen za nevinné obete,  ale j za „poctivých“ dealerov drog.

Náš štát sa znovu prekonal. Potom ako vykastroval poctivých občanov, aby sa nemohli brániť pred agresormi a neprispôsobivými, potom ako sám štát prestal chrániť  spolunažívanie a právo na pokojný a bezpečný život v našich obciach, dnes naši politici chvatne a neselektívne vyhlasujú  štátny smútok aj za tými mŕtvymi, ktorí si svoj údel zapríčinili pravdepodobne svojim kriminálnym a asociálnym konaním. Bravó! Skloňme teda hlavy a vzdajme hold každému,  kto nám premieňa naše domovy a životy na peklo. Sám štát to od nás žiada.

Kresťanstvo dokázalo počas dejín osloviť množstvo židov. Okrem tých, ktorí sa stali kresťanmi, došlo k sformovaniu niekoľkých židovských hnutí, ktoré pôsobili buď vo vnútri židovstva alebo medzi židmi a kresťanmi:

Eboniti - uznávali Ježiša za Mesiáša, ale nie za Syna Božieho; odmietali tvrdenie, že sa narodil z panny; trvali na dodržiavaní Mojžišovho zákona aj pre pohanov, ktorí sa stali kresťanmi; neuznávali apoštola Pavla za apoštola, namiesto neho považovali za dvanásteho apoštola Jakuba Mladšieho; tvrdili, že Ježiš prišiel naplniť Zákon a prorokov ako nový Mojžíš. V tejto komunite vidieť istý vplyv Esénov.

Nazaréni - uznávali Ježiša ako Mesiáša a považovali ho za Syna Božieho; jeho učeniu dávali prednosť pred učením Mojžiša a prorokov; trvali na tom, aby židia, ktorí sa stali kresťanmi, dodržiavali židovské zvyky. Neskôr splynuli s kresťanmi, ktorí nemali židovský pôvod.

Helenisti - stretli sa s Ježišom v Jeruzaleme, keď prišli z diaspór sláviť do tohto mesta Pesach (sviatky Veľkej noci) a stali sa tu svedkami jeho smrti, ukrižovania a vzkriesenia. A po návrate do diaspór vydávali o tom svedectvo medzi židmi a okrem plnenia židovských predpisov a návštevy synagógy sa stretávali po domoch, aby spoločne hodovali a pripomínali si poslednú večeru. Významne napomohli pri šírení kresťanstva medzi pohanmi.

Mesiášski židia - je to súčasná obdoba Nazarénov. Sú to príslušníci židovských komunít, ktorí prijali krst; uverili v Ježiša ako v Mesiáša a Syna Božieho a naďalej dodržiavajú väčšinu židovských predpisov. Sú rozptýlení vo viacerých kresťanských komunitách, obnovujú a pripomínajú židovské korene kresťanstva.

Od začiatku kresťanstva sa v židovstve objavujú smery a hnutia, ktoré v Ježišovi spoznali Mesiáša, Syna Božieho a toho, v kom sa splnili proroctvá a naplnil Zákon. A snažia sa obohatiť židovstvo o túto pravdu.

Tomáš Hupka

.

.odkazy:

Jidiše kop - tvorivé myslenie v židovskej tradícií: http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/03/01/jidise-kop-%E2%80%93-tvorive-myslenie-v-zidovskej-tradicii/

Kresťanský pohľad na judaizmus: http://www.postoy.sk/node/484

Jeruzalemské kráľovstvo: http://www.tyzden.sk/casopis/2009/16/jeruzalem-koliska-krestanstva.html

Urobili z Boha -človeka-ako bytosť, s ktorými môžeme mať osobný vzťah
.
Keď sa pozriete na veľkost celeho sveat a vesmíru, a aky je v nom ľudsky život nahodny -a pri tom, sa to zdá byt nemožné. ”

Hawking povedal: “Je zásadný rozdiel medzi náboženstvom, ktore je založená na moci,

[a] Veda, ktorá je založená na pozorovaní a ma dôvod. - Veda vyhrá, pretože funguje. ”

Náboženstvo budúcnosti bude kozmické náboženstvo.
Je potrebné prekonať osobného Boha a vyhnúť sa dogmam a teológiam.
Náboženstvo by malo byť založená na náboženskom zmysle vyplývajúce zo skúseností všetkých vecí, prírodných i duchovných ako zmysluplnú jednotu.
Budhizmus odpoveda tomuto popisu. Ak existuje nejaké náboženstvo, ktoré by sa mohlo vyrovnať s modernými vedeckými potrebami, tak to existuje v Budhizme. (Albert Einstein)

Vedeli ste, že…. vládnuca elita novovzniknutého Československého štátu vychádzala z presvedčenia, že existuje akýsi „československý národ“, kde pri slovenskom národe ide iba o akúsi mierne odlišnú jazykovú vetvu českého národa a spoločný štát sa mal snažiť čo najviac český a slovenský národ integrovať a spojiť do jedného celku. Vystihuje to názor, ktorý dlhodobo zastával aj neskorší československý prezident Eduard Beneš: „Mňa nikdy nedostanete k tomu, aby som uznal slovenský národ. Je to moje vedecké stanovisko, ktoré nezmením. Hájte si ako komunisti svoje stanoviská, ja nič proti tomu nemám, avšak zastávam názor, že Slováci sú Česi a že slovenský jazyk je len jedným z nárečí českého jazyka, tak ako je hanáčtina, alebo iné nárečie českej reči.“ Nie je preto prekvapujúce, že národne orientovaní politici ako Andrej Hlinka či Jozef Tiso sa bránili voči týmto politickým tendenciám a obhajovali právo Slovákov na sebaurčenie.

Vedeli ste, že…. pri politických zhromaždeniach Slovenskej ľudovej strany, neskoršie premenovanej na Hlinkovu Slovenskú ľudovú stranu (HSĽS) dochádzalo k rozličným násilnostiam a výtržnostiam, najmä zo strany komunistických a pro-čechoslovakistických radikálov. Časté bitky končievali lynčovaním ba i smrťou stúpencov HSĽS, a tak v januári 1923 bola z iniciatívy Vojtecha Tuku založená polo-militantná organizácia, ktorú neskôr nazvali Rodobrana. Jej hlavnou úlohou bolo zabezpečiť pokojný priebeh zhromaždení HSĽS. Členovia Rodobrany nosili čierne košele s vyšitým slovenským znakom a ozbrojení boli valaškou. Po volebnom úspechu, ktorý dosiahla HSĽS v parlamentných voľbách, sa rozhodli sa podľa vzoru Mussoliniho talianskeho fašizmu organizáciu inštitucionalizovať. V roku 1926 bola Rodobrana po zákaze z roku 1923 obnovená a stala sa masovou organizáciou. Z nej vznikli v roku 1938 Hlinkove gardy, ktoré pri vzniku Slovenského štátu predstavovali jediné bojaschopné zoskupenie schopné brániť sa náporu útočiacich maďarských vojsk, ktoré napadli len 9 dní existujúci vyhlásený štát a zároveň zohrali svoju negatívnu úlohu pri prisluhovaní nemeckej armáde pri jej operáciách proti povstalcom na Slovensku či židovským spoluobčanom či opozícií.

Vedeli ste, že… po tom, ako v septembri roku 1938 vtedajšie mocnosti Európy rozhodli o povinnosti odstúpenia pohraničných území Československa (Sudety) obývaných Nemcami Hitlerovskej Nemeckej ríši a povinnosti vyriešiť otázku poľskej a maďarskej menšiny, prišlo Slovensko o územie s rozlohou 221 km2 v prospech Poľska s takmer desať tisíc obyvateľmi hlásiacimi sa výlučne k slovenskej národnosti a o územie s rozlohou 10 390 km2 (išlo o takmer pätinu rozlohy Slovenska) v prospech Maďarska, v ktorom bývalo 859 885 obyvateľov, z ktorých sa 405 808 hlásilo k Maďarom, 276 287 ku Slovákom, 26 181 ku Židom, 8 976 k Nemcom a 1 829 k Rusínom. Mestá ako Senec, Galanta, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava a Košice sa dostali pod vládu Maďarska, pričom podľa dobových svedectiev zažívali obyvatelia slovenskej národnosti žijúci na tomto zabranom území rozsiahlu diskrimináciu, národnostný útlak ba i prenasledovanie zo strany vládnej maďarskej moci. Po 44 dňoch, kedy sa konalo sčítanie ľudu na okupovaných územiach, sa k slovenskej národnosti prihlásilo už len 123 000 obyvateľov.

Vedeli ste, že… dňa 13. marca 1939 dostal prednedávnom československou ústrednou vládou v Prahe zosadený predseda vlády Jozef Tiso pozvanie na rozhovory od kancelára Nemeckej ríše Adolfa Hitlera. Po počiatočnom váhaní sa po vyslovenej podpore od Slovenského snemu Tiso rozhodol prijať pozvanie a vypočuť si osobne návrhy Adolfa Hitlera na usporiadanie politických pomerov v rozpadajúcom sa Československu. Po pristátí v Berlíne nechal Hitler prijať „súkromnú osobu“ Tisa, vtedy nezastávajúceho vládnu funkciu, oficiálne s vojenskými poctami, ktoré sa dostávali iba šéfom vlád. Minister zahraničných vecí Ríše, Ribentrop Tisovi tlmočil názor, že  Nemecko je pripravené zlikvidovať ČSR a vydať slovenské územia okolitým susedným štátom, hlavne Maďarsku. Tiso odporoval s argumentmi, že Slovensko nie je pripravené na samostatnú existenciu a potrebuje na prípravu samostatnej existencie niekoľko rokov. Ribentrop opakoval stereotypnú odpoveď: „Tu je takáto príležitosť pre vás. Nebudeme vás nútiť ale stratíme záujem o ďalší vývoj na Slovensku. Čechy budú zlikvidované.“

Vedeli ste, že… Hitler na stretnutí v Berlíne požiadal Tisa, aby vyhlásil Slovenskú republiku priamo z Nemecka a poskytol mu na to nemecký ríšsky rozhlas. Tiso to odmietol a požiadal o telefonické spojenie s predsedom slovenskej vlády Karolom Sidorom a prezidentom československej federácie Háchom s požiadavkou o zvolanie Slovenského snemu. Slovenský snem bol zvolaný už nasledujúci deň, 14. marca 1938, kde bol Hitlerov návrh na vznik samostatného Slovenského štátu tlmočený samotným Tisom. Predseda Snemu vyzval poslancov, aby hlasovali, či sú za vyhlásenie Slovenského štátu alebo nie vstaním zo stoličky. Všetci prítomní poslanci povstaním zo svojich stoličiek odhlasovali utvorenie Slovenského štátu. Nový štát uznalo 27 štátov, medzi ktorými boli Maďarsko, Poľsko, Nemecko, Taliansko, Svätá stolica, Švajčiarsko, Veľká Británia, Juhoslávia, Belgicko, Francúzsko, Švédsko, Dánsko, Fínsko… Zaujímavosťou bolo, že v októbri roku 1938 podpísalo 15 000 bratislavských Židov petíciu za pripojenie Bratislavy k Maďarskému kráľovstvu a masovo túto požiadavku demonštrovali v uliciach mesta.

Vedeli ste, že… 23. marca 1939 vo včasných ranných hodinách bez vyhlásenia vojny napadlo Maďarsko čerstvo vyhlásený Slovenský štát. Maďarské vojská sa valili v troch prúdoch z územia Podkarpatskej Rusi ako aj z južného územia odstúpeného Maďarsku Viedenskou arbitrážou. Cieľom útoku malo byť obsadenie širokého územia až k Popradu a zmocniť sa tak takmer tretiny územia, ktoré Slovensku ešte zostalo. Na rozkaz ministra obrany boli do stavu vojenskej pohotovosti uvedené zložky Hlinkových gárd a dobrovoľnícke oddiely, ktoré boli vyzbrojené slabou a zastaranou výzbrojou. Maďari tak mohli už 24. marca podniknúť letecký útok na Spišskú Novú Ves. Bomby z leteckého bombardovania zabili trinásť osôb. Slabo vyzbrojené slovenské jednotky však kládli rozhodný odpor a od počiatku nepripravená formujúca sa slovenská armáda pripravila pri Nižnej Rybnici maďarským honvédom porážku a prinútila ich k ústupu. Pohrebu vojenských obetí sa v Spišskej Novej Vsi sa zúčastnilo na 20 000 ľudí. Nemecko prinútilo obe bojujúce strany sadnúť si za rokovací stôl a Slovensko sa muselo vzdať ďalšieho svojho územia až po Sninu vrátanie Sobraniec, čím Slovensko prišlo o 897 km2 svojho územia s takmer 70 000 obyvateľmi (väčšinou Rusínmi a Slovákmi). Vojenský incident vošiel do histórie pod názvom „Malá vojna“ a priniesol slovenskej strane 36 obetí na ľudských životoch.

Vedeli ste, že… Maďarsko sa pridržiavalo počas celej druhej svetovej vojny konceptu tzv. „Veľkého Uhorska“ a sústavne vyzbrojovalo svoje armádne zbory s cieľom vo vhodnom čase realizovať záber území, ktoré im podľa ich predstáv patrili. Slovensko preto hľadalo prirodzených spojencov proti Maďarsku a poskytlo bez vedomia Nemcov väčšie vojnové zásoby zbraní a šatstva Chorvátom, ktorý by v prípade nasledujúceho konfliktu mali stáť na strane Slovenska ako jeho prirodzení spojenci. Tiso vyhlásil: „že s vecou súhlasil, lebo chceli mať Chorvátsko pohotové a vyzbrojené proti Maďarsku, keďže odtiaľ nám stále, najmä ku koncu vojny hrozilo nebezpečie.“

(pokračovanie o fungovaní Slovenského štátu nabudúce; čerpané z Materiálu “Komplexný prierez históriou Slovenského štátu”)

16. augusta zomrel v rímskej nemocnici svetoznámy fyzik, profesor Nicola Cabbibo. Preslávila ho najmä jeho vedecká publikácia z roku 1963, na základe ktorej bolo možné predpovedať ďalšie rodiny quarkov. Za tento objav dostali nobelovu cenu dvaja japonskí fyzici v roku 2008. Nicola Cabbibo však ostal zabudnutý, avšak jeho „nenominácia“ vyvolala ohlasy mnohých významných vedcov. Treba však povedať, že niečo takéto sa nestalo prvý krát.

Život fyzika

Narodil sa v roku 1935 v Ríme. Diplom získal na rímskej univerzite “La Sapienza” v roku 1958, kde zostal pracovať do roku 1962 ako výskumný pracovník. Po niekoľkoročnej práci v Berkeley National Laboratory, California university a Harvard University sa v roku 1965 vrátil do Talianska na univerzitu Aquila a o rok neskôr je už opäť, až do svojej smrti na známej univerzite “La Sapienza” v Ríme. V roku 1983 bol menovaný za predsedu talianskeho národného inštitútu pre časticovú fyziku a od roku 1993 bol prezidentom Pápežskej akadémie vied. Niccola Cabibo bol tohoto roku nominovaný na Diracovu medailu Medzinárodnej komunity teoretických fyzikov. Toto ocenenie nie je udeľované už laureátom Nobelovej ceny, Fieldsovej medaily, alebo Wolfovej ceny, avšak je niekoľko laureátov ktorým sa aj jedno z týchto ocenení udelilo. Napríklad Yoichiro Nambu, ktorý v roku 2008 dostal Nobelovu cenu takpovediac na úkor Prof. Cabbiba dostal toto ocenenie už v roku 1986. Cabbibo si už však toto ocenenie zo zdravotných dôvodov nemohol osobne prebrať. Najväčšie kontroverzie však vyvolala už zmienená Nobelova cena v roku 2008.

Roky 1963, 1972, 2008

Píše sa rok 1963. Mladý taliansky fyzik, Nicola Cabbibo, takmer čerstvý absolvent známej rímskej univerzity „La Sapienza“ sa vydáva na cestu do sveta. Najprv do Berkeley national laboratory a potom do dvoch univerzít v USA, Caltech a Harvard, patriacich medzi najlepšie na svete. Tu prichádza s nápadom na vyriešenie jedného z problémov časticovej fyziky: kvarky s a d sú zmesou dvoch základných stavov. Neskôr je na jeho počesť pomenovaný tento uhol mixovania ako „Cabbibov uhol“ . Takmer o 10 rokov neskôr, v roku 1972 nadväzujú japonskí fyzici Toshihide Maskawa a Yochirom Nambu na prácu mladého taliana. Na základe Cabbibovej matice miešania kvarkov , podľa ktorej bolo možné predpovedaď ďalšiu rodinu kvarkov, predpovedajú japonci ďalšie 2 rodiny kvarkov. Na základe vylepšenia práce Cabbibu vzniká výsledná Cabbibo-Kobayashi-Maskawa (CKM) matica. Vďaka zmesy vylepšení prác týchto 3 fyzikov bolo potom možné predpovedať pôvabný, dlný a horný kvark, ktoré sa následne podarilo aj objaviť. Nuž a nakoniec, v roku 2008 dostanú japonci za túto prácu, ktorá naväzuje na prácu prof Cabbibu nobelovu cenu. Nobelovej ceny sa nedočkal akurát autor tej pôvodnej práce, čo vyvolalo mnohé protesty talianskych, ale aj iných významných fyzikov. Nestalo sa to však prvý krát, keď udelená Nobelova cena vyvolala kontroverzné názory. Netreba ísť ďaleko do minulosti, keď minulý rok dostal Nobelovu cenu za mier americký prezident Barack Obama. Podobné kontroverzie v samotnej fyzik vyvolalo ocenenie touto prestížnou cenou v roku 1974 pre britského astrofyzika A. Hewisha. Vtedy mnohý protestovali, že ocenenie nedostala aj J.B. Burnellová, ktorá bola jeho študentkou a v rámci svojej dizertácie, vedenej práve A. Hewishom objavila prvý Pulzar (hmotná neutrónová hviezda). Avšak ako sa môžeme presvedčiť na prípade českého chemika Jaroslava Heyrovského, niekedy cesta k udeleniu tohoto prestížneho vedeckého vyznamenania je veľmi kľukatá a divná. Práve minulý rok ubehlo 50 rokov, počas ktorých sú informácie o nomináciách utajované. Vďaka prístupu k týmto nomináciám, môžeme zistiť, že Jaroslav Heyrovský bol nominovaný na Nobelovu cenu až 16 krát, kým ju v roku 1959 naozaj aj obdržal a jeho nominácia bola schválená.

Rok 2010 prestížne ocenenie a náhla smrť

Celosvetový výbor fyzikov sa v roku 2010 narozdiel od švédskej akadémie vied, rozhodol oceniť talianskeho fyzika za jeho prínos k výskumu najmenších častí hmoty. Fyzici, majúci na starosť udeľovanie ceny pomenovanej na počesť bristkého teoretického fyzika Paula Diraca, ktorý v roku 1933 spolu s Erwinom Schrodingerom za svoju prácu v oblasti kvantovej mechaniky dostal nobelovu cenu.

Toto významné ocenenie sa udeľuje fyzikom 8.8 každý rok, vo výročný deň smrti Paula Diraca. Cabbibo bol nominovaný na Diracovu cenu spolu s indickým fyzikom Georgom Sudarshanom. Aby to bolo ešte vtipnejšie, v roku 2005 napísalo niekoľko významných fyzikov protestný list švédskej akadémii vied na protest toho, že tomuto fyzikovi tiež nebola udelená nobelova cena, narozdiel od Roya Glaubera, ktorý ju dostal za prínos v oblasti kvantovej teórie. Sudarshan sa dokonca vyjadril pre indické noviny, že objavy, pre ktoré dostal Glauber Nobelovu cenu sú vlastne jeho objavmi. Z Diracovej medajle sa tak akoby stalo ocenenie tých, ktorých neocenila švédska akadémia vied najprestížnejšou cenou v oblasti vedy. Georg Sudarshan si však narozdiel od Nicolu Cabbiba Diracovu cenu prebral. Nicola Cabbibo bol už hospitalizovaný v rímskej nemocnici, kde o niekoľko dní, dňa 16. Augusta zomrel. Jeho prínos v zápätí ocenili mnohí fyzici. “Cabbibo bol velikánom súčasnej časticovej fyziky. Prínos jeho myšlienok vo vývoji štandarného modelu elementárnch častíc je nepopísateľný.” poznamenal Tim Gershon, časticový fyzik z Univerzity of Warvick, UK. Svoju sústrasť a taktiež aj ocenenie prínosu v dialógu vedy a viery vyjadril zosnulému predsedovy Pápežskej akadémie vied aj pápež Benedikt XVI.

„Si na pobreží Pacifiku a v rukách držíš Sládkovičove spisy, nie je to zaujímavé?“
„Knihu vydala Matica Slovenská na Slovensku pred takmer 70 rokmi – a aká je hrubá a ťažká…“
„Kto ju asi priniesol zo Slovenska na západ Kanady…a prečo?“

Skôr než som sa však mohol zahĺbiť do jednej z básní, bolo treba blok strán vybrať z nezviazanej knihy a rozložiť, pretože kniha nebola zatiaľ ani „rozrezaná“ …

Kde strom ten, čo chorým dáva lieku,
kde strom ten, čo lačným dáva medu,
ustalému dá chládok človeku
a varitom krotí ľudstva biedu,
bosým núka pružné svoje kôry,
vedno viaže, čo sa rozpadalo,
venčí slávopejcov slávne chóry,
zdobí, čo sa v hroby poskladalo,
tône stlaje k večným svetiel stánu
a daň vône dáva nebies Pánu ….

Áno, názov básne je Lipa Cyrilo-Metodejská, ktorú Andrej Sládkovič napísal r. 1864. Nikdy som o nej predtým nepočul. A zdá sa, že o nej nepočuli ani čitetelia nášho časopisu, pretože nám nik správne neodpovedal na záhadu č.4.

To musím prejsť pol zemegule, aby som v „bejzmente“ fary Kostola sv. Cyrila a Metoda v New Westminstri, pred ktorým stojí lipa zasadená pred 50 rokmi už nežijúcimi spolurodákmi, našiel báseň Lipa Cyrilo – Metodejská, o ktorej som sa mohol (a či mal?) učiť na strednej škole?

Ozaj, prečo nás koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov neučili, že Sládkovič napísal takmer stovku básní? Že napísal básne ako Lipa Cyrilo-Metodejská, Krajanom, Malý Kristus, Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti, Na Všechsvätých, Štefanovi Moysesovi, Žalm XLIV a mnohé iné?

Z mnohých možných odpovedí sa jedna prediera do popredia - nebolo to „politically correct“. Osnovy o tom nehovorili. Tak ako aj v súčasnosti hovoríme mnohé veci lebo sú „politically correct“ a nehovoríme mnohé veci lebo nie sú „politically correct“.

Tak ma napádajú myšlienky, či deti, ktoré sa teraz rodia a ich deti, doma na Slovensku alebo aj tu v Kanade, budú vychovávané iba v duchu politicky správnych vedomostí alebo či po prechode školským systémom budú vedieť, že rodina je základnou jednotkou spoločnosti, že základom rodiny je spojenie muža a ženy, že zakladným poslaním rodiny je plodiť a vychovávať deti, že starí rodičia sú tiež súčasťou rodiny, že prerušenie tehotenstva nie je prerušenie ale jeho násilný koniec, že … ale to som nejako odbočil, však? Prepáčte. Hm… čo všetko nespraví jedna báseň najdená v zaprášenej krabici na západe Kanady.

Nemáte aj vy zaprášenú krabicu niekde v atiku (na povale), v bejzmente (v pivnici) alebo v šede(v kôlničke), ktorá by skrývala vedomosti o Slovákoch-emigrantoch, ktorí žili v Kanade? Ak áno, podeľte sa s nami a s našími čitateľmi o jej obsah. Vopred ďakujeme.

Jožo Starosta

Tento článok bol prvýkrát uverejnený v Časopise “Slovo z Britskej Kolumbie” - pozri www.sk-bc.ca/pdf

Na rozdiel od Zapadu, na Slovensku sme vyrastali v cielavedomej ateistickej vychove. Nevychadzal som z udivu nad tym ako mnohi na zapade presli vyukov v  nabozenskych skolach a skoncili ateisti, zatial co my, ktori sme vyrastali pod ateistickym rezimom, sme prisli ku poznaniu a  viere v Boha. Zatialco sa na zapade vozili v komfortnych autach, jedli v prepychovych restauraciach a oddychovali na plazach stredozemneho mora pocas dovoleniek, ich chramy zyvali prazdnotou. U nas sme sa vozili iba v trabantoch, alebo hrkotavych vlakoch, alebo stali na jednej nohe v preplnenom autobuse, nas luxus bol  jest v bufete kabanos a kupat sa v lete v znecistenej vode v Dunaji, Vahu, alebo v Nitre a predsa nase kostoly boli plne. Uz stvrta trieda zakladnej skoly bola naplnena cielavedomou ateistickou vychovou.  “Deti Boh neexistuje, ani ziadne nebo, ani  peklo. Zaujimave, John Lehnon a Beatles v piesni ‘Imagine’ spievali to iste: “Predstavte si, ze nie je ani nebo ani peklo…” a pritom si mysleli, ze objavili novu ‘kreativnu’ filozofiu. Nasi sudruhovia ucitelia nam tlkli tieto veci do hlavy uz davno predtym: 

“Nuz to mate tak deti, budte dobri pre blaho spolocnosti a nasu socialisticku buducnost.” Prikazovala nam sudruzka ucitelka. “A co sa mi moze stat ked urobim zle a nikto ma nechyti?” Spytal sa zase zvedavo Jozo F.   “Musite byt radi, ze po vas zostane cestna a dobra praca pre blaho spolocnosti bez toho, aby ste ocakavali nejaku odmenu. Nezabudajte, vasou odmenou je dobra praca pre spolocnost, nato nepotrebujete Boha.  To jedine co po nas zostane, je nasa praca a spomienka v pamati dalsej generacie!”  ”Hm,” ohlasil sa zase Jozo, ktoremu to neslo akosi do hlavy.  ”Ale my doma vacsinou kydame hnoj z mastale a ten sa dlho na dvore neudrzi, ako moze zostat po nas dobra praca?”  ”Jozo po tebe neostane ani ten hnoj!” Pridal zase do ohna spoluziak. Trieda sa rozosmiala.  ”Chlapci prestante!” A tak koncili mnohe vymeny nazorov medzi nami a nasimi ucitelmi.   

Ta veta sudruzky: “Boh neexistuje!” bola pre mna ako elektricka iskra.  Najprv som obdivoval silu tohto vyroku - predsa nemusim pocuvat Boha a mozem si robit co chcem, hlavna vec, ze ma mama nechyti!” A veru toho zleho co nam chodilo po rozume bolo ozaj dost…  nebolo by to krasne, keby nas mami nemuseli otravovat s kostolom, svedomim a nabozenstvom? A tak som si dal predsavzatie, ze to nabozenstvo este vydrzim pokial som pod kontrolou matky, no potom ked vyrastiem si spravim ako sa mi bude chciet. Pri tychto rannych meditaciach som si predsa len uvedomil, ze ateizmus je ako nafukany balon: velke slova a staci zobrat do ruky spendlik ….a vyfuci,  zostane iba prazdny vzduch.  Negativne tvrdenia same o sebe maju velku  silu: “Ne-navidim” je silnejsie nez “navidim” a “”neznasam” je silnejsie ako “znasam.”  Biblicke desatoro je tiez zalozene na negacii: NE-budes mat inych Bohov, ktorym by si sa klanal, NE-pokradnes, NE-zosmilnis,  NE-zabijes, NE-poziadas..Negacia zaroven aj dokazuje, ze to co horlivo popierame existuje  vo velkej  hojnosti inak by nebola negacia potrebna. Preto z logickeho hladiska tvrdenie, ze  Boh NE-existuje dokazuje, ze Boh existuje. G K. Chesterton to trefne vyjadril: “Atheism is indeed the most daring of all dogmas . . . for it is the assertion of a universal negative.” Ateizmus je naozaj jedna z najtrufalejsich dogiem…je to  tvrdenie totalneho negativizmu.”  

Julkin odkaz

Raz ktosi v podzemnej Cirkvi dostal napad:  ”Treba nam aj konat a nielen o viere rozpravat!”  A tak mi Ferdo z naseho kruzku zahlasil, ze ak chcem urobit dobry skutok  mam sa dostavit cez vikend na Riazansku ulicu a navstivit osamelu starsiu zenu.  Po zaklopani na dvere mi otvorila krivkajuca pani, ktora sa predstavila ako Julka.  Moja predstava zo zaciatku bola nasledovna: urobim zopar navstev a tym sa vsetko skonci.  Nemal som ani potuchy aky dramaticky bude dalsi vyvoj situacie.  Julka  bola velmi nervozna a podozrievava a ludia sa okolo nej dlho neudrzali - dokonca aj ti co mali tie najlepsie umysly. Julka bola podozrievava, najma ked upadla do depresie, a nespokojna zaroven s tym co pre nu ludia urobili.  V sobotu som jej zvycajne pomohol s nakupmi  a na nedelu ma poziadala, aby som ju vzal do kostola. Sama nemohla kracat a vtedy iba malokto vlastnil auto. Poslala ma aj ku jej lekarovi, aby som zistil preco ju nelieci. Lekar bol rozumny clovek a aj napriek tomu, ze s mojou navstevou bol prekvapeny, vysvetlil mi trpezlivo o co sa jedna. ”Trpi sklerozou multiplex na ktoru nie su lieky a ziadne kupele, alebo liecenie jej nepomozu. Nemozem ozaj pre nu nic urobit! Pomaly bude stale viac ochrnievat az nakoniec to skonci bezhybnostou na lozku.” Predsa vsak suhlasil s tym, ze by jej nejake kupele aj predpisal.  Obdivoval som Julkinu silnu volu zit dostojne, branila sa akemukolvek prejavu chorej osoby. Jej pohybove schopnosti sa pomaly zhorsovali a tak som jej pomohol aj s umyvanim dlazky aby mala byt na urovni.

V jednu sobotu som zazvonil v dohovoreny cas, ale nikto neprichadzal ku dveram. Uz som chcel pomaly odist  ked som zrazu zacul tichy hlas zvnutra. “Uz idem…! Pockajte!”  Dvere sa pomaly otvorili, cloveka som nevidel az potial, pokial som sa nepozrel dolu.  Pohybovala sa  iba po styroch a vlasy mala  zlepene usychajucou krvou. Pomohol som jej na nohy. Stopy krvi boli aj na chodbe. Chcela si zavesit zaclony na okno a ked stala na stolicke, neudrzala rovnovahu a spadla tak, ze si udrela hlavu o radiator pod oknom. “A skutocne  stopy krvi boli na radiatore ako aj na parketoch. Vzal som kybel s vodou a ocistil zaschnutu krv a chcel som volat do nemocnice, alebo na socialny urad no Julka sa silou mocou branila. Mala strach, ze jej vezmu byt a poslu ju niekde do starobinca. Ta myslienka ju doslova desila. Uistovala ma, ze bude v poriadku. Po tyzdni mi odlahlo ked sa nova skupinka studentiek  objavila v jej byte. Podla ocakavania vacsina zakratko odpadla no  Maria L. z Brestovian, zostala az do konca.

Julkin zadravotny stav  zacal pomaly ale iste napredovat zo dna na den ku horsiemu. Posledna moja navsetva bola uz v nemocnici kdesi na Hlbokej ceste. Zdravotna sestra  mi ukazala postel v miestnosti preplnenej tazko chorymi. Ledva som mohol Julku rozoznat. Ocividne schudla. Podisiel som ku nej. Osoba, ktora chcela tak velmi zit dostojnym zivotom tu lezala bezmocne, ticho a so slabym hlasom sa so mnou pozdravila.  Povzbudzoval som ju slovami, ze sa vsetko zlepsi, ze znova ozdravie a vrati sa do svojho bytu. Zdalo sa mi, ze sa tomu potesila. Ani som si neuvedomil, ze to je nase posledne stretnutie. Pomaly som sa zdvihol na odchod no nedalo mi aby som sa jej nespytal: “Julka, co si myslite ma viera v Boha nejaky zmysel?” Okamzite zareagovala.  Musel som sa sklonit blizsie ku nej aby som ju pocul.  Jej slova mi navzdy zostali v pamati: “Ako to, ze  sa vobec  pytate? Predsa viera  je ako ta backa o ktoru sa clovek moze opierat cely zivot!” Tento odkaz bol jej posledny dar za tie roky co som ku nej chodil.  Rozlucil som sa s nou a slubil, ze sa vratim na buduci tyzden, cez  navstevne hodiny. “Tak uz chodte!” Povedala tichym hlasom a ledva zdvihla oci. Ked som sa dostavil na dalsi tyzden sestra mi dala nechapavy pohlad. Julkina postel bola uz zlozena a vsetky pristroje upratane. Nevdojak som sa spytal sestry: ” A do ktorej miestnosti ste Julku prelozili?”  Po druhy krat sa  zadravotna sestra pozrela nechapavo na mna. Nechcelo sa mi verit, ze Julka je uz prec. Zakratko nato mi Maja odkazala, ze potrebuje pomoc. Stretli sme sa v pohrebnictve naproti Manderle kde sme jej vybavovali pohreb. Tym sa tato kapitola uzavrela. Uvedomil som si, ze som to nebol ja co som pomahal Julke, ale bola to skutocne Julka co mi najviac pomohla pochopit zmysel zivota.  

Navstivil som naposledy jej hrob a rozmyslal nad jej odkazom: 1) Zivot ja tazky a treba ho zit denne s vierou na lepsiu buducnost 2) netreba sa vzdat zivota, treba dakovat za kazdy den co nam je k dispozicii, bojovat za dostojny zivot vsetkych ludi 3) Udrzat si vieru v Boha za kazdych okolnosti a opierat sa o tuto vieru denne. Konecne tento odkaz citime vsetcia v hlbke nasej duse. Skupina Elan to kedysi vyjadrila velmi pekne v jednej zo svojich skladieb: “Na vsetko krasne zostal cas, ked dozrie laska v kazdom z nas, to malo co tu sme postaci nam…A niekto niekde vie ze sme,  On strazi nase laskanie, nas pribeh nekonci buchnutim dvier…

V roku 1994 senátor Donald Riegle predniesol Senátu Spojených Štátov takzvanú Rieglovu správu, ktorá sa zaoberala Syndrómom Vojny v Perzskom zálive. Touto chorobou, ktorej najčastejšie príznaky boli únava, strata rovnováhy, bolesti hlavy a svalstva, kožné problémy, strata pamäti a poruchy vývinu plodu trpia veteráni vojny ako aj Irackí civilisti. Podľa Rieglovej správy možnou príčinou nemoci bol kontaminovaný prach šíriaci sa po vetre púšťou z trosiek objektov, v ktorých boli uskladnené nebezpečné chemické a biologické materiály a ktoré boli koaličnými jednotkami počas operácie Púštna Búrka bombardované a zničené. Za tragickú hru osudu sa dá považovať fakt, že Americkí vojaci boli pravdepodobne zasiahnutí látkami, ktorých pôvod sa podľa oficiálnych zdrojov dá vystopovať späť na územie Spojených Štátov.

Tieto tvrdenia podporuje úryvok zo spomínanej Rieglovej správy, ktorá je verejne dostupná.

Americký export biologického materiálu do Iraku

Senátny výbor pre bankovníctvo, bývanie a mestské záležitosti má dozornú zodpovednosť nad Zákonom o Administrácii Exportu. Podľa tohto zákona sa výbor obrátil na Ministerstvo obchodu Spojených štátov a vyžiadal si informácie o exporte biologických materiálov počas rokov predchádzajúcich vojne v Perzskom zálive. Po obdržaní vyžiadaných informácií, sme oslovili hlavného dodávateľa týchto materiálov s cieľom určiť, ktoré, ak vôbec nejaké z materiálov vyvezených do Iraku, by mohli prispieť k programom zameraným na útočnú a obrannú biologickú vojnu. Záznamy k dispozícii od dodávateľa za obdobie od roku 1985 po súčasnosť (1994) ukazujú, že počas tejto doby na základe žiadostí a udelených povolení Ministerstva Obchodu boli do Iraku vyvážané patogénne (v zmysle “spôsobujúce chorobu”), toxické (v zmysle “jedovaté”) a ďalšie materiály určené na biologický výskum. Podľa dodávateľa záznamy spred roku 1985 neboli k dispozícii. Vyvážané biologické materiály neboli oslabené a boli schopné reprodukcie. Podľa správy pre kongres o vedení vojny v Perzskom zálive vypracovanej Ministerstvom Obrany z apríla 1992: “V čase invázie do Kuvajtu Irak už vyvinul biologické zbrane a jeho moderný a agresívny program biologickej vojny bol najpokročilejší v arabskom svete … program pravdepodobne začal koncom sedemdesiatych rokov a sústredil sa na vývoj dvoch agentov – botulotoxínu a baktérii Anthraxu … masová výroba týchto látok začala v roku 1989 v štyroch zariadeniach v Bagdade. Nosiče týchto biologických látok zahŕňalo spektrum od jednoduchých leteckých bômb a delostreleckých rakiet až po rakety zem-zem.”

Nasledujúce biologické materiály (považované viacerými krajinami za vojenské) boli zahrnuté v povolených vývozoch.

Bacillus Anthracis - Antrax je nemoc spôsobujúca baktéria označená Ministerstvom Obrany za hlavný komponent v irackého programu biologickej vojny.

Clostridium botulinum – bakteriálny zdroj botulotoxínu.

Histoplasma Capsulatum – spôsobuje chorobu pripomínajúcu tuberkulózu

Brucella melitensis: baktérie, ktoré môžu spôsobiť chronickú únavu, nechutenstvo, nadmerné potenie, bolesťou kĺbov a svalov, nespavosť, nevoľnosť a poškodenie dôležitých orgánov”

Okrem spomínaných biologických materiálov uvádza Rieglova správa množstvo ďalších, ktoré boli na základe spomínaných vydaných povolení do Iraku vyvezené. Riegle dodáva, že takýchto povolení bolo od januára 1985 do augusta 1990 vydaných 771. Ako so správy dozvedáme, vláda Spojených Štátov sa aktívne podieľala na Irackých programoch zaoberajúcich sa nebezpečnými biologickými a chemickými materiálmi. Informácia o spolupráci Americkej vlády a režimu Saddáma Husajna však určite nie je žiadnou novinkou. Je všeobecne známym faktom, že sa Spojené Štáty podieľali na vyzbrojovaní Iraku počas Iracko-Iránskej vojny v rokoch 1980 až 1988.  Je určite prínosné pripomenúť si najdôležitejšie medzníky v histórii tejto spojeneckej kooperácie:

September 1980 – Irak napáda Irán – začiatok Iracko-Iránskej vojny

Február 1982 –  Napriek námietkam Kongresu prezident Reagan odstraňuje Irak zo zoznamu krajín podporujúcich terorizmus. Do zoznamu bol spätne pridaný v roku 1990 a oficialne znova vyškrtnutý v roku 2004.

December 1982 – spoločnosť Hughes Aircraft dodáva do Iraku 60 vrtuľníkov Defender.

1982-1988 – US Defense Intelligence Agency poskytuje Iraku podrobné informácie o nasadených iránskych jednotkách, podieľa sa na taktickom plánovaní bitiek, poskytuje plány na letecké údery a spolupodieľa sa na hodnotení škôd spôsobených bombardovaním.

Október, 1983 – Reaganova administratíva tajne umožňuje Jordánsku, Saudskej Arábii, Kuvajtu a Egyptu transfer zbraní Spojených štátov amerických vrátane húfnic, helikoptér Huey a bômb do Iraku.

November 1983 – Talianská Banca Nazionale del Lavoro a jej pobočka v Atlante prelieva do Iraku 5 mld. USD v nelegálnych úveroch. Irak, s požehnaním a oficiálnym schválením americkej vlády, nakúpil počítačom riadené obrábacie stroje, počítače, vedecké prístroje, špeciálne legovanú oceľ a hliník, chemikálie a ďalšie priemyselné tovary pre Iracký raketový, chemický, biologický a jadrový program. Národná bezpečnostná smernica (National Security Directive) uvádza, že USA budú robiť všetko “čo je potrebné a legálne” na to, aby predišlo prehre Iraku vo vojne s Iránom.

Štátny tajomník  George Schultz dostáva spravodajské informácie o tom,  že irackí vojaci používajú proti Iráncom chemické zbrane na dennodennej báze.

20. December 1983 - Donald Rumsfeld sa stretáva so Saddámom Husajnom, ubezpečuje ho o priateľstve USA a materiálnej podpore.

Júl 1984 -  CIA začína poskytovať Iraku správy potrebné pre kalibráciu útokov horčičným plynom proti iránskym vojakom.

Marec 1986 - Spojené štáty spoločne s Veľkou Britániou blokujú všetky rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN odsudzujúce iracké používanie chemických zbraní a 21. marca sa USA stáva jedinou krajinou, ktorá odmieta podpísať vyhlásenie Bezpečnostnej rady odsudzujúce iracké použitie týchto zbraní.

Máj 1986 - Ministerstvo Obchodu Spojených štátov od mája roku 1985 do roku 1989 udeľuje 70 licencií na vývoz biologických materiálov do Iraku vrátane najmenej 21 balení smrtiacich baktériových kmeňov anthraxu a botulotoxínu.

Február 1988 – Saddám Husajn začína vojenské ťaženie nazvané “Anfál” proti Kurdom na severe Iraku. Iracký režim používa chemické zbrane proti Kurdom. Zabitých je cez 100 000 civilistov a zničených viac než 1 200 kurdských dedín.

Apríl 1988 – Ministerstvo obchodu Spojených štátov schvaľuje dodávku chemických látok používaných pri výrobe yperitu.

Apríl až August 1988 – Prebehli štyri veľké bitky, v ktorých Iračania hromadne a efektívne používali chemické zbrane ako nervový a horčičný plyn a látky spôsobujúce pľuzgiere. V tom čase už americké armádne spravodajské agentúry do značnej miery spolupracujú so Saddámom Husajnom na bojových plánoch a zhromažďovaní spravodajských informácií . V poslednej veľkej bitke vojny je zabitých 65 000 Iráncov, mnoho z nich na otravu sa jedovatým plynom. Použitie chemických zbraní vo vojne, je samozrejme  v rozpore s Ženevskými konvenciami z roku 1925.

August 1988 - Irak a Irán vyhlasujú prímerie. Päť dní po vyhlásení prímeria posiela Saddám Husajn svoje lietadlá a vrtuľníky do severného Iraku, aby začal masívne chemické útoky proti Kurdom.

September 1988 - Ministerstvo Obchodu Spojených štátov schvaľuje ďalšie dodávky anthraxu a botulínu do Iraku.

Z uvedeného jasne vyplýva, že Saddám Husajn v období spojenectva s USA zbrane hromadného ničenia naozaj mal a používal ich. Nemyslím, že George Bush mladší pochyboval o tom, že sa nejaká časť programov alebo aspoň materiálov zachovala a teda ich môže používať ako strašiaka a zámienku na rozpútanie konfliktu. Ja sa však pýtam, aké právo majú USA byť žalobcom, sudcom aj katom na súde za zločiny, na ktorých sa sami podieľali?

Poľsko.
Prvým prezidentom po prevrate sa tam stal Lech Walesa (1990 – 1995) – robotník, odborár. Uznávaný antikomunista, ktorí sa veľmi pričinil o nastolenie slobody v Poľsku.
Po ňom prišiel Aleksander Kwasniewski (1995 – 2005) – novinár, napríklad aj predseda Poľského olympijského výboru. Ďalším bol zvolený tragicky zosnulý Lech Kaczynski ( 2005 – 2010) – antikomunista s jasným názorom. No a novým sa stal tiež nekomunista Bronislaw Komorowski.
Ani jeden z nich nebol členom komunistickej strany.

Maďarsko.
Prvým slobodným prezidentom sa stal Árpád Goncz (1990 – 2000)- medzi ľuďmi veľmi obľúbený, spisovateľ, otec napríklad aj bývalej ministerky zahraničia. Ďalej to bol Ferenc Mádl (2000 – 2005)- univerzitný profesor, autor mnohých kníh, prednášal na viacerých svetových univerzitách. Po ňom bol László Sólyom (2005 – 2010) – právnik, univerzitný profesor. No a teraz nastúpil do úradu bývalý športovec, dvojnásobný olympijský víťaz v šerme, člen Medzinárodného olympijského výboru a predseda Maďarského olympijského výboru Pál Schmitt.
Ani jeden z nich nebol členom komunistickej strany.

Česká republika.
Václav Havel – 1. slobodný československý(1989 – 1992), 1. slobodný český prezident (1993 – 2003). Spisovateľ, dramatik, hovorca Charty 77. Po ňom prišiel Václav Klaus (2003- až doteraz) – ekonóm, bankový úradník, prognostik, zaujímavý človek.
Ani jeden z nich nebol členom komunistickej strany.

Slovensko.
Prvým našim prezidentom sa stal Michal Kováč (1993 – 1998) – bankár, komunista.
Druhým bol Rudolf Schuster ( 1999 – 2004) – prozaik, dramatik, komunista.
Zatiaľ posledným sa stal Ivan Gašparovič – právnik, komunista.
Všetci boli členmi komunistickej strany.

Vidíte ten rozdiel medzi našimi a tými z ostatných krajín? Aj tam vládli komunisti, aj tam si ich mohli vybrať za prezidentov, ale neurobili to. Vybrali si osobnosti všeobecne uznávané, múdre, ľudí prinášajúcich do spoločnosti zaujímavé témy. My si prečo musíme stále vyberať menšie zlo? Prečo si nemôžeme už raz konečne vybrať aj dobro? Sú na Slovensku ľudia, ktorí by si oveľa viac zaslúžili byť prezidentom ako hociktorí z tých, ktorí boli alebo je teraz. A robili by svoju prácu oveľa lepšie. Mám konkrétny návrh: František Šebej. Človek múdry,vtipný, s veľkým prehľadom. Psychológ, športovec, pedagóg, novinár. Úplne jasne si ho dokážem predstaviť ako nášho prezidenta. Bol by prvým prezidentom tohto štátu, ktorý by nám nerobil hanbu. Viem, že je to predčasné, ale : Pán Šebej, kandidujte. Vážené Slovensko, zvoľme si ho! Veď všetci chceme lepšie Slovensko.

koľko rán

bolesti a plačov

pretečie cezeň?

Koľko ešte bude biť

kým nevypýtaš si ho späť

domov ku tebe

do náručia lásky

bezpečia

koľko ešte?

Ach, ten vtáčí spev!

Chvíľu som sa pokúšal prejsť istú vzdialenosť po hrubých hrudách. Je to taký nápad. Po tme na poli. Na poli býva človek cez deň. Ale čo keby sme to otočili. Polia budú nad hlavou a obloha bude dolu. A ak to nejde… ako ľahko sa k tomu poznaniu získa súhlas, tak nechajme polia existovať v noci. Aby sme sa uistili o tejto novo ustanovenej modalite, pôjdeme tam. Ja a môj duch.

Dobre je kráčať. Dnes je šero. Nič biť nebude… dnes nebude čas. Neodbije jediná hodina.

Videl som zvláštny obraz. Videl som ženu, pozrela na mňa. Ležala. Posteľ bola biela. Normálne ľudsky… snehovo biela. Vedľa tej ženy boli ďalšie dve. Len také obyčajné, sediace, nič mimoriadne metafyzické nekonšpirujúce. Modlili sa. Žena zomiera. Pozerá na nich očami, akoby robila tú najbežnejšiu prácu svojho života. Keď ju ďalšia žena osloví menom, tvári sa prekvapene. Kde sa to tu všetko berie. Najpresvedčivejšou modalitou je tu teda smrť.

Ja tu hľadím na hrudy. Akoby som čakal, že mi to niečo povie. Moja prvá otázka je, či ich púha existencia, možno predsa len skôr modalita, vyslovuje nejakú závažnú pravdu, okrem akejsi povinnej, sekundárnej.

Zápasil som s hrudami, aby som dokázal urobiť aspoň pár metrov. Tu som sa ocitol pristihnutý. Okolo mňa, presnejšie okolo poľa prúdil prúd ľudí, veľký prúd ľudí, šli v nepravidelnom pravom uhle. Nesledovali ma, ale priamo mohli vidieť, kde som, čo robím a v akom som položení. Tiesnili sa. Trápne natlačení na seba, postupovali. Nad hlavou mi hrmel organ akoby odbíjali posledné chvíle môjho života. Zanemel som a všetko bolo jedno.

Hrudy sa menili na bublotanie sopky, na bahno, ktoré sa rozostupuje do útrop a pohltí ma. Namiesto stromov, s ktorými sa snáď ešte dalo dohodnúť, tam boli len akoby stĺpy. Mramorové stĺpy mŕtvoty, možno veľkých vecí poznania.

Ležala ako mŕtva. Ale čísi hlas hovoril, nie, nie je mŕtva. Iba spí. Vstane. Neplačte. Nezomrela pre smrť, umrela pre život. Vstane. Také slová! Také slová si môže dovoliť len Boh. Ja som iba človek. Práve preto. Netušený rozmer, kde je dnes len Boh.

Sám chcem vedieť, ako sa zachovám. Aké je umieranie. Je to odhodlanie? Je to Boh v otvorených bránach môjho života. Je to zrada zeme, ktorá s úškrnom vždy znova zrádza. Je to posledný záchvev? Posledná viera v zmysel zeme, v jej spravodlivú existenciu?

Až keď som pochopil, že istá časť mňa sa už prepadla, možno navždy, pochopil som, že je to pochmúrny pohrebný sprievod. Pre mňa? Pre mňa, za mňa. Nuž taký sprievod ten si človek nevyberie. Ani Kafka by nevidel nie temnejší, taký by videl Montpassant, ani on by nevidel šedší…

Moja duša žije. Moja duša je život. Moja duša je čistý princíp väčší ako Platónov. Boh je stred a moja smrť miery do stredu. Smrť je obchod. Videl som tú ženu. Smrť bola pre ňu rovnako prirodzená ako posledné pohyby rúk a očakávanie lepšieho života v Bohu, ktorý zomrel za ňu.

Ten dav sa vlnil ako had do tvaru písmena S. Ako had, ktorý zabíja S. Sprievod napreduje.

Je to Božská komédia. Keď umrel Dante, umrieme aj my. Ale ak napokon našiel Beatrice a nebeskú vlasť, aj ja nájdem. Boh je veľký!

+